|
zvon, -a muž. r. 1. kovový, obyč. bronzový nástroj kužeľovitého tvaru, zavesený tak, že ho po rozkývaní rozozvučia nárazy srdca na jeho spodnú vnútornú časť: veľký z., malý z., hlahol z-a (z-ov), hlas z-a (z-ov), rozkývať z. (z-y);
ťahať z. (Jégé);
z-y zuneli (Vaj.);
z-y vyzváňajú (Min.);
Zvony zahlaholili. (Vaj.) Prudko bijú srdcia zvonov stáročných. (Novom.) (Zvonár) zatiahol za povraz a zvon hneď urobil bim, ešte jedno bim a potom sa rozkolembal. (Červ.) (Obecný hlásnik) zazrel hneď vybúšiť plameň z komína, začal kričať „horí, horí!“ a pár ráz udrel na hranu zvona. (Taj.);
srdce (mi) bije (búcha) ako zvon prudko;
V hlave hučalo jej ako vo zvone (Taj.) o prudkej bolesti hlavy. Hlas dunel v pracovni ako zvon (Jaš.) plne, zvučne;
zvučný, hlasný ako zvon (o hlase) veľmi silný;
Bačovi už i tak hlava visela ako zvon ťažká;
len oči privrieť (Taj.) bol veľmi ospanlivý, unavený;
rozkývať niečo ako z. (z-y);
pren.: Zaznel hlas večerného zvona (Urbk.) o podvečernom zvonení;
poludňajší z. zvonenie na poludnie;
Von zneli smútočné zvony (Urb.) (u kresťanov) zvonenie na znak smútku za mŕtvym;
veľkonočný z. (Urb.) (u kresťanov) zvonenie na veľkonočné sviatky;
viť na poplašný z. (Mráz) vystríhať pred niečím, biť na poplach. Bije zvon slobody (Taj.) ukazuje sa predzvesť, znamenie slobody;
hud. z-y sústava osobitných nástrojov vydávajúcich zvuky podobné zvukom zvonov;
2. teleso al. iný predmet tvaru zvona;
príklop, veko ap.: prikryť syr, malo, nádobu ap. (skleným) z-om;
tech. potápací z. zariadenie tvaru zvona umožňujúce prácu nad vodou;
tech. plynový z. zariadenie na zadržiavanie plynu v nádržiach;
krajč. sukňa do z-a ktorá má tvar zvona;
kart. jedna zo štyroch farieb v kartách, guľa, holba;
zvonový príd. m. 1. vzťahujúci sa na zvon, týkajúci sa zvona: z. povraz;
z. kov z ktorého sa vyrábajú zvony;
z. zun (Hviezd.);
Vtom do zvonového hlaholu vmiešali sa výkriky na chodbe. (Vaj.) 2. (o hlase) podobný zvuku zvona, mohutný;
zvučný, jasný: z. hlas;
Opýtal sa ho nepravdepodobne mocným zvonovým hlasom. (Karv.) 3. svojím tvarom podobný zvonu;
smerom do strán sa rozširujúci: z. kabát, z-á spodnička, z-é šaty;
stošesť dievok vyzváňajúcich z-ými sukňami (Min.);
tech. z. uzáver;
4. kart. týkajúci sa zvonov, gulí ako jednej z farieb v kartách: z. túz (Jes-á);
z. kráľ (Vaj.) |
|
|
|
zvonár, -a muž. r. 1. zamestnanec obce al. cirkvi, ktorý má na starosti zvonenie: obecný z.;
cirkevný z. (Vans.);
kostolník-zvonár (Taj.);
Zvonár beží na zvonicu. (Kuk.) Šiel pomáhať zvonárovi zvoniť. (Zgur.) Poza plot z fary kráčal na vežu zvonár. (Gab.) 2. výrobca zvonov;
zvonárik, -a, mn. č. -ovia muž. r. zdrob. expr. (Hor.) ;
zvonárka, -y, -rok žen. r.;
zvonárska príd. m.: z. majster, z. pomocník;
z-a dielňa;
zvonárstvo, -a stred. zamestnanie zvonára |
|
zvonárčiť i zvonáriť, -i, -ia nedok. hovor. byť zvonárom, vykonávať povinnosti zvonára |
|
zvonček, -a muž. r. 1. zdrob. expr. malý al. menší zvon: Na zvoničke ozve sa zvonček. (Heč.) (Hlas) znel tak ľúbene, ako ten večerný zvonček v čas jasného blankytu. (Lask.);
malý z. (Gráf);
útle znenie z-a (Lask.);
2. malý predmet podobný zvonu, ktorého zvuky upozorňujú na príchod al. pohyb niekoho al. niečoho, dávajú výstrahu ap.;
zvonec spiežovec;
cengáč: Vtom sa otvorili dvere, zvonček zaznel a vo dverách stál pán Demko. (Vans.) Zvonček na obchode zacengal. (Tomašč.) Zvončeky tichej stanice ohlásili príchod vlaku. (Šteinh.) A cengať mi budú ovečiek zvončeky. (Horal);
kostolný z. mešec s malým zvončekom na spodku používaný v kostoloch na vyberanie peňažných darov: vyberať do z-a, ísť so z-om;
(Kostolník) berie zvonček na dlhej tyčke. (Kuk.) Keď grajciara v dome niet, ide, požičia ho, ale do zvončeka musí byť. (Taj.) Zo zvončeka dlžobu nevyplatíte (Bodic.) z drobných peňazí získaných darom;
elektrický z. zariadenie, ktoré po stlačení gombíka vydáva zvonivé zvuky na základe elektrických impulzov: Igor stisol elektrický zvonček. (Jaš.) Okolo piatej zasa zaznel elektrický zvonček. (Jégé) Budovou hlasno zadrnčal zvonček. (Zgur.) Želka mala čistý jasný hlások, ako zvuk strieborného zvončeka. (Vans.) Hlas jej znie mäkko, ako zvuk zvončekov. (Tim.);
žel. rozrezný z. časť staničného zabezpečovacieho zariadenia, ktorá zvonením oznamuje rozrezanie výmeny;
3. predmet pripomínajúci svojím tvarom zvonček, najmä kvet podobný zvončeku: Na jar kvitne konvalinka, zvončekami stále cinká. (Bedn.) Malá snežienka zvončekom bielym zvoní. (Bedn.) 4. modrokvetá rastlina z čeľade zvončekovitých: (Dedinský cmiter) rozkvitol tisícmi belasými zvončekmi. (Vám.);
kalichy zvončekov (Pláv.);
bot. z. karpatský (Campanula carpatica);
zvončekový príd. m. zried. ;
zvončíček, -čka muž. r. zdrob. expr. zried. (Jes-á) |
|
zvončekokvetá príd. m. mn. č. bot. rad rastlín (Campanulales) |
|
zvončekovitý príd. m. tvarom podobný zvončeku: z-á koruna kvetu;
zvončekovité príd. m. mn. č. bot. čeľaď rastlín (Campanulaceae) |
|
zvoncovitý príd. m. majúci podobu zvonca: z-é kvety, z-é okvetie;
archeol. kultúra z-ých pohárov |
|
zvoncový p. zvonec |
|
zvonec, -nca muž. r. 1. zdrob. menší zvon: V tom — bim, bim! ľaľa! Čože to značí, Ach, to už ranný hlas zvonca. (Botto) 2. menší predmet podobný zvonu, ktorého zvuky upozorňujú na príchod al. pohyb niekoho al. niečoho, dávajú výstrahu ap.;
zvonček, spiežovec;
cengáč: zvuk z-a (z-ov);
cvengot z-a (z-ov);
cengot kravských z-ov (Gráf);
štrngot z-a (Al.);
čuť zvonce-klepáky (Urb.);
z-e stáda (Škult.);
železné z-e (Jil.);
ovčie z-e (Gab.);
Cengali a hrkali im (kravám) zvonce. (Krno) Kdesi ovce potriasli plechovými zvoncami. (Urb.) Zazvonili hrkálky a zvonce saní pred kaštieľom. (Vaj.);
liatinový z. (Ondr.);
návestný z. (Rys.);
signálny z. nad šachtou (Hor.);
Jedna z mníšok potiahla rukoväť a ozval sa v budove, obďaleč od brány, dusene zvonec. (Jégé) (Predavač) mal na pulte zvonec, ktorým mohol Dobáka vždy varovať. (Štef.) Pritlačila gombičku elektrického zvonca. (Čaj.) Ozval sa zvonec oznamujúci koniec práce. (Urb.) Starý človek, hlava sa točí, iba keď som sa našla na pitvore a ruka ako zvonec (Taj.) odvisla zlomená;
pren. expr. Že si tí naši ľudia dajú navešať na nos také zvonce. Vraj zlomená noha (Zel.) dajú sa oklamať. 3. zried. predmet pripomínajúci zvonček svojím tvarom al nejako ináč: Roztiahol som sa do trávy medzi nafúknuté belasé zvonce púpavy. (Švant.) 4. hovor. modrokvetá rastlina z čeľade zvončekovitých, zvonček: Objavila som v našom chotári belasé lúčne zvonce nezvyčajnej veľkosti. (Fig.);
belasých lúčnych zvoncov zun (Heč.);
zvoncový príd. m. 1. týkajúci sa zvonca, vzťahujúci sa na zvonec: kŕdeľ statkov zvoncových (Hviezd.) ktoré majú na krku zavesené zvonce;
žel. z-á návesť vyjadrená návestným znakom vytvoreným z jedného al. viacerých úderov na zvonec (zvon) zvoncového vedenia al. iného zvoncového zariadenia;
2. tvarom podobný zvoncu: archeol. kultúra z-ých pohárov |
|
zvonenie, -ia stred. 1. zvonom al. zvončekom vydávaný zvuk vyjadrujúci isté znamenie, napr. nejakú časovú hranicu ap.: Stál opretý o lavicu až do zvonenia. (Bod.) Do týchto radov zanášal vetrík z neďalekej viesky poluďnajšie zvonenie. (Jégé) Odkiaľsi zvonka doletelo prudké zvonenie tramvaje. (Urb.);
je po z-í;
prísť po z-í (v školskom prostredí) po začiatku vyučovania al. vyurčovacej hodiny;
2. zvuk podobný hlasu zvona, cvengot: Ranným tichom ďaleko sa ohlášalo zvonenie podkov o kamene. (Hor.) Zvonenie potoka zunelo zdola a zachytávalo sa v korunách stromov (Ondr.) žblnkot. |
|
zvonica, -e, -níc žen. r. 1. nižšia vežovitá stavba (obyč. drevená), v ktorej sú zavesené zvony: obecná z., miestna z.;
postaviť z-u;
vysoká, úzka drevená z. (Jes-á);
Zvony viseli v neokrúchanej nízkej zvonici. (Vaj.) Iba malá zvonica s jedným zvonom trčí na hornom konci dediny. (Hor.) 2. kostolná veža, v ktorej sú zavesené zvony: I postavili, a veru pekný (kostol), i so zvonicou. (Jégé) Chrámová bránica je vlastne iba priechod popod zvonicu. (Švant.);
zvoničný príd. m. zried. : z-é podstavce;
zvonička, -y, -čiek žen. r. zdrob. expr. : Na zvoničke ozve sa zvonček. (Heč.) |
|
zvoniť, -í, -ia nedok. 1. (o zvone) nárazmi srdca o plášť zvona vydávať zvonivý zvuk, vyzváňať;
hlaholiť;
znieť: zvony zvonia;
Naštiepený umieráčik nikdy tak smutne nezvonil. (Kuk.);
pren. bás. Plod zvoní na jabloniach (Smrek) pohybuje sa sem a ta, kolíše sa. 2. (o zvončeku al. o zvonci) nárazmi srdca o plášť zvončeka (zvonca) vydávať zvonivý zvuk, cengať;
vyzváňať: zvončeky zvonia;
Na dvore zvonili spiežovce. (Červ.) Telefón zvonil do zachrípnutia. (Krno);
pren. Šabľa zvonila pri jeho boku (Vaj.) hompáľala sa. 3. (bezpredm., na čom, čím; class="sc" /> komu) spôsobovať, aby zvon (zvony) vydával (vydávali) zvonivý zvuk, uvádzať zvon (zvony) do činnosti, vyzváňať: z. jedným zvonom;
z. na všetkých zvonoch;
Zvonár beží na zvonicu, zvoní. (Kuk.) Mama, kto umrel? Zvonia. (Mih.) Na nepomerne mnohých zvonoch skoro bez prestania zvonili. (Jégé) Kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia. (Ráz.) 4. (bezpredm. čím; class="sc" /> komu) spôsobovať, aby zvonček (zvončeky) al. zvonec (zvonce) vydával (vydávali) zvonivý zvuk, uvádzať zvonček (zvončeky) al. zvonec (zvonce) do činnosti, cengať;
vyzváňať: ovce zvonia zvončekmi;
kravy zvonili zvoncami, z. niekomu na dome;
A tak isto, rázne a či bezohľadne, zvonil, vyzváňal na byte. (Tat.);
pren. bás. : Malá snežienka zvončekom bielym zvoní (Bedn.) pohybuje sem a ta, kolíše. Sláviček nezvoní v húšti (Vaj.) nespieva. 5. (čo, na čo; class="sc" /> na čom, čím) rozzvučaním zvonov ohlasovať, oznamovať niečo;
zvonením dávať isté znamenie al. vyzývať, pozývať na niečo. z. poludnie, obed;
z. sedem (Taj.);
z. na obed (Zúb.);
z. na poludnie (Kuk.);
Zvonili na polnoc (Krno) Zvonia na deň — mne na noc. (Botto) Zvonia do kostola. (J. Kráľ) Zvonia do chrámu, ľudia sa sypú. (Ráz.) V diaľke na pohreb zvonia smutným zvonom. (Horal);
počuje zvoniť na umieráčiku (Taj.);
z. na poplach zvonením upozorňovať na vznik ohňa al. na iné živelné nebezpečenstvo, pren. expr. upozorňovať na akékoľvek nebezpečenstvo: Keď horí, keď je povodeň, búrka, vtedy zvonia na poplach. (Ráz.-Mart.) 6. (čo, na čo) (o zvone al. zvonoch) rozzvučaním ohlasovať, oznamovať niečo, dávať isté znamenie: zvony zvonia poludnie, večer;
zvony zvonia na modlenie;
neos.: zvonilo poludnie (Kuk.);
Ešte na poludnie nezvonilo. (Tat.) 7. (o kovovom al. inom tvrdom predmete) po náraze, údere vydávať zvonivý kovový al. sklený zvuk, cengať;
štrngať: peniaze zvonia, kľuče zvonia, lyžičky, vidličky zvonia, poháre, črepy zvonia;
V dlhých prestávkach pomedzi reč zvonili iba naše podkovičky na ceste. (Chrob.) 8. (čím, o čom) nárazom, úderom spôsobovať zvonivý kovový al. sklený zvuk, štrngať: Chvíľu sa kutila v izbe a zvonila riadom. (Jil.) Vozne zvonili o vozne. (Gab.) Zvonilo železo o skalu a budilo zvonenie pieseň. (Hor.) (Väznený) hlavičku už kloní, želiezkami zvoní (Švant.) je sputnaný. Ústa sa jej ťažko rozkalujú, zubami zvoní, pery sa jej chvejú (Švant.) drkoce;
pren.: Zvuk jeho hlasu zvonil o malé dedinské obloky (Gráf) narážal na obloky. Chlebom zvoní pšenica o suchú hrudu (Heč.) klasy sa dotýkajú hrudy. 9. (bezpredm. i čím) (o hlase, smiechu, piesni ap.) zvonivo, zvučne, čisto, sýto ap. znieť, zvonivo zaznievať, hlaholiť, zvučať;
zvučne sa ozývať: Dievka sa zasmiala;
jej smiech zvonil čistým prsným zvukom. (Vaj.) Nech zvonia spevy veselé. (Ondr.) (Braček) smeje sa, v hrdle mu zvoní ani spiež čistý detský hlas. (Fig.) Radostné piesne škovránkov zvonili mi v žilách. (Švant.) Pod jej pružnými prstami uhýbali sa klávesy, struny zvonili energiou, aká sídlila v jej duši. (Vaj.);
neos. Adela sa zasmiala svojím hlasným, metalickým smiechom, len tak zvonilo jej v hrdielku a upomínalo na klokot slávičí. (Vaj.) 10. zunieť, dunieť, ozývať sa;
hučať: Ak si Mikeska vezme Aničku, dom bude zvoniť od prázdnoty. (Jes.) (Marke) cez celý deň zvonilo v ušiach richtárkino hundranie. (Min.) Krok tvrdo zvoní. (Horov) Buchol sa dva-tri razy do pŕs, až zduneli. „No, rec, ... či tak zvoní kadejaká hrachovina. (Kuk.) Tam sa brnejú lesy. Zurčia potoky a zvoní vzduch. (Fr. Kráľ);
pren. Tu je tíšina a vzduch zvoní čistotou (Min.) je čistý;
neos.: Prázdnotou zvonilo dookola. (Greg.) Hlavaj jasne čul, ako zvoní kdesi za dverami tým nemým zvonením, ktoré zalieha v ušiach, preniká naskrz a mrazí. (Urb.) Jajko veľké slzy roní, v ušiach mu už hučí, zvoní. (Bedn.) Všade také nejaké sviatočné ticho, že až v ušiach zvonilo. (Urb.) 11. bás. prejavovať svoju prítomnosť, hlásiť sa ohlášať sa: Jasne a čiste zvonili kdesi prvé mrazy. (Urb.) V ihravom čerení zlatistých lúčov zvonila jar a voňalo vŕbie, kríky a stromy v záhrade za vilou. (Urb.);
opak. zvonievať, -a, -ajú;
dok. zazvoniť |
|
zvonivka, -y, -viek žen. r. stav. kameninová tehla |
|
zvonivý príd. m. 1. jasne, čisto, zvučne znejúci, zvučný, jasný (najmä o hlase, smiechu al. speve): zvučné zvonivé hlasy (Rys.);
Medzitým počul sa jej radostiplný, zvonivý smiech a štebot. (Čaj.) Či nepozná hlas Zuzy Hľonzovie medzi spevom dievčeniec zvonivým. (Tim.) Báseň, v ktorej krása reči a zvonivý verš a rým na prvý pohľad prezrádzajú veľmajstra. (Vlč.) Hneď zatým zvonivými, čistými, voľnými zvukmi zahrala harmonika so zvončekmi. (Jes-á);
zvonivé údery kladív a nákovy (Zúb.);
zvonivé, hlbinu duše prerývajúce tóny harfy (Jégé);
pren. zvonivá vrava (zvonov) (Jaš.);
2. ktorý pri náraze o niečo, pri dotyku s niečím ap. vydáva jasný kovový zvuk, podobný zvuku zvončeka (o kovovom predmete): z. peniaz, z. dukát;
zlatá, zvonivá minca (Min.);
pren. Zvítala radosť žeň klasov šumných, zvonivých (Hviezd.) zrelých;
zvonivo prísl.: z. sa smiať;
z. zanôtiť (Mor.);
hlas jej znie z. (Tim.);
z. zahrkútať (Fig.);
zvonivosť, -ti žen. r.: Či kosa, či sekera — vždy len v chlapských rukách má svoju zvonivosť. (Gab.) |
|
zvonka i zvonku (nár. i zvonky) prísl. 1. smerom z vonkajšieho priestoru: Zvonku počuť vravu a smiech. (Tim.) (Záclony na oblokoch) sa zdúvajú pod tlakom leningradskej jesene, ktorá sa dorýva do bytu zvonku. (Heč.) Adam videl zvonku dosť zámkov, ale ešte nikdy ani v jednom nebol. (Jégé) 2. z vonkajšej strany, na vonkajšej strane;
na povrchu;
navonok: Ktosi jej zaťukal na kuchynské okno zvonka. (Fig.) Vybielili dom zvonku a dnuka. (Kuk.) Zvonku boli dvere obité železným plechom. (Tomašč.) Aké sú tie hodiny zdnuka, neznám;
zvonku by boli dosť dobré. (Kuk.) Junák náš ale nemá pokoja, bárs by tichý zvonku sa zdal. (Sládk.) 3. z priestoru, z územia, z okruhu, ktorý je mimo dačoho;
z iného, odlišného prostredia: Zas prišli nárazy zvonku a zopakovali chvíle bolestného sebatrýznenia. (Fr. Kráľ) Oprel sa tak, že nemusel pociťovať rozličné otrasy, prichodiace zvonku. (Urb.) Krajine hrozilo nebezpečenstvo i zvnútra i zvonku. (Jégé);
zásah, zasahovanie zvonka (zvonku);
prekonávať vplyvy zvonku;
Tu i tam bolo im (Škultétyovcom) azda vítané, že niekto im rozprával o ľuďoch a udalostiach zvonka. (Mráz);
menší majstri, najviac zvonku dosťahovaní (Vaj.) |
|
zvonkať, -á, -ajú nedok. expr. 1. (o zvončekoch, spiežovcoch, hrkálkach ap.) vydávať jasný zvonivý zvuk, menšej sily, cengať;
cinkať, cinkotať: Jerguš Lapin prebudil sa na príjemné zvonkanie hrkálok. (Ondr.) Lenže zvony nie sú na zvonkanie. (Ráz.-Mart.) (Išli ovce) jedna za druhou, zvonkali liatovce, zvonkali a pomaly sa strácali. (Ondr.) 2. (čím.) spôsobovať, aby zvonček, zvonec ap. vydával jasný zvonivý zvuk, uvádzať zvonček, zvonec ap. do činnosti, cengať: Ovce obďaleč zvonkali zvoncami. (Hor.) |
|
zvonkohra, -y, -hier žen. r. akord al. krátka melógia, ktorá vzniká zladením zvukov istého zoskupenia malých zvonov, zvončekov;
zvonohra: Vtedy sa z veže sv. Marka rozihrá známa zvonkohra. (Fab.) Tam je slávna Spaská veža, ktorej zvonkohru sme toľko ráz počúvali. (Pláv.) Jej hlas bol ako zvonkohra. (Karv.);
pren. V tvojej liečivej stráni hniezdim ako vták so zvonkohrou v zobáku (Len.) vták, ktorý pekne spieva. |
|
zvonkolejár, -a muž. r. výrobca zvonov, zvonár: zvonolejársky príd. m.: z. tovariš |
|
zvonkot, -u muž. r. bás. jasný zvonivý zvuk, zvonenie;
cinkot: Jej (Uľkin) smiešok zvonkot striebra. (Hviezd.) V to hlasný zvonkot hrdlice sa ozval. (Hviezd.) |
|
zvonkovitý, správ. zvončekovitý;
zvonkovité (rastliny), správ. zvončekovité |
|
zvonkový p. zvonok |
|
zvonku, zvonky p. zvonka |
|
zvonný príd. m. kniž. 1. zvučný, jasný, zvonivý (najmä o hlase al. smiechu): Jeho zvonný hlas ťahá za sebou celú rieku hlasov, mužských i ženských. (Kuk.) (Milka) smiala sa zvonným, chutným smiechom. (Vaj.) Jej hlas stratil zvonnú prsnú rezonanciu a blížil sa ku kriku. (Vaj.);
reč z-á, plná sily (Hviezd.);
z. zhovor (Hviezd.);
2. ktorý vydáva jasný kovový zvuk, podobný zvoneniu: z-á reťaz (hviezd.);
(Smutný pustovník) chce čuť zvonné perny rubínové. (Krčm.) z-é ústa (Vaj.);
zvonne i zvonno prísl.: klokotať zvonne (Hviezd.) znieť hrmotne a zvonno (hviezd.) |
|
zvonohra, -y, -hier žen. r. zvuky zvonov, hlahol zvonov;
zvonkohra: Zvonohra znie pod mantikou tenkou. (Smrek) Potom sa spustí dáždik, svieži a opájajúci ako zvonohra. (Žáry) |
|
zvonok, -nka, mn. č. obyč. v zvonky, -ov muž. r. zastar. 1. zvonček, zvonec: Potom zvonok — rušeň hvizdne. (Vaj.) (má) hlas jak zvonky v orloji. (Reis.) (Ruženka s Lejlou) spievajú ako dva strieborné zvonky. (Vaj.) 2. niečo svojím tvarom pripomínajúce zvonček: drobné z-y kvetov;
3. modrokvetá rastlina z čeľade zvončekovitých, zvonček: belasé z-y (Vaj.);
Ako krásne modrejú sa zvonky. (Vaj.);
zvonkový príd. m. 1. novšie zvončekový: z. tvar zvončekový;
2. v spojení zvonková hra zvonkohra: z-á hra v obraze (Janč.);
z-á hra drahocenných starodávnych hodín. (Švant.);
pren. Keď na teba pustí parádnik rečník zvonkovú hru slov, nedaj sa slovami očankať (Mráz) vtieravé, zaliečavé slová. |
