Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „ver��e” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

verať sa p. veriť sa

verbalizovať sa, -uje, -ujú nedok. i dok. lingv. meniť sa, zmeniť sa na sloveso (o niektorých menách, citoslovciach)

ver i ver p. veru

vera1 p. veru

vera2, -y žen. r. hovor. zastar.

1. zasnúbenie: Mladým zaťom a nevestám hneď po vere skladá veršované odobierky. (Taj.) Bude vera s rodičovským súhlasom. (Šolt.)

2. úver: Naplň mi, krčmár, fľašu druhú, dnes pijem na veru. (Ondr.) Išli do konzumu, kde Kúrňava mal ešte akú-takú veru. (urb.);

verový príd. m. snubný: v-á obrúčka (Šolt.)

verabože i verubože, zried. i verabohu prísl. i čast. i cit. expr. veru: Úbohý vták verabože nevinný bol. (Ráz.-Mart.) Nikdy som ja nečítal nijakú knihu, lebo, verabože, neviem ani čítať ani písať. (Fel.) Keby som to bol vedel, ja by som sa nebol zaň pral, to už nie, verabože nie! (Jégé) Dnes ma už verubože nič neprekvapí. (Zgur.) Lanštiak už by ich rád videl vonku, lebo, verabohu, ak sa nevytratia, papuču hodí im do hlavy. (Al.) Verubože! Teraz si už dáme pozor. (Urb.) A verubože mi ich (role) vrátiš! (Štítn.) zaverenie.

veraikon, -u muž. r. výtvar. údajný obraz pravej Kristovej podoby;
najstaršie, prvé zobrazenie nejakého svätca

veraj, zried. i verej, -e žen. r.

1. krídlo dverí, vrát: Odtíska veraj vrát. (kost.) Stena sa vyrútila a privalila veraj. (Fel.)

2. i veraje, zried. i vereje, -jí pomn. rám dverí, zárubeň: o veraj dverí opretý (Štítn.);
Oškraboval blato z veraje. (Gab.) Vo dverách, o veraje sa opierajúc stála pani. (Urb.) Oprel sa o veraje otvorených dverí. (Tim.)

veranda, -y, -ránd žen. r. otvorený, polokrytý, prípadne zasklený prístavok na prízemí obytnej budovy, majúci obyč. spájať budovu so záhradou al dvorom: otvorená, krytá, drevená, zasklená v.;
na schodoch vedúcich zo záhrady na verandu
(Urb.);

verandový príd. m. v-é okná;
v-é schody (do domov)
(Heč.);

verandička, -y, -čiek žen. r. zdrob. expr.

veratrín, -u muž. r. odb. jedovatý výťažok z rastliny kýchavice (Veratrum)

veraže p. veruže

verbalizácia, -ie žen. r. lingv. zmena istých slovných druhov na sloveso: v. prídavných mien, citosloviec

verbalizmus, -mu muž. r. zried. i verbalistika, -y žen. r. kladenie prílišného dôrazu na slovný výraz, pleonastické používanie slov bez vyjadrovacej presnosti a často bez myšlienkového obsahu, slovičkárenie, formalistická hra so slovami bez hlbšieho obsahu;

verbalista, -u, mn. č. -i muž. r. kto kladie prílišný dôraz na slovný výraz, kto má záľubu vo verbalizme;

verbalistický príd. m.: v-é ma niery (Jes-á)

verbálny príd. m.

1. kniž. vyjadrený slovami, slovný, ústny: v-e testy (napr. pri vyšetrovaní pacienta);
v-a schopnosť (A. Mat.) výrečnosť;
práv. v. delikt urážka uskutočnená, vykonaná slovami;
dipl. v-a nóta forma diplomatického oznámenia (bez oficiálneho podpisu);

2. lingv. slovesný: v-e substantívum adjektívum;

verbálnosť, -ti žen. r.

verbena, -y, -ben, kraj. i verbina, -y, -bín (Tim.) žen. r. rastlina a okrasná kvetina železník

verbovač, -a muž. r.

1. kto verboval, najímal mužov do žoldnierskej vojenskej služby, na vojnu (v starších časoch), verbunkoš;

2. obyč. pejor. kto získava agitáciou niekoho pre niečo, nahovára niekoho na niečo: v. do cudzineckej légie

verbovačka, -y, -čiek žen. r. hovor. zastar. verbovanie mužov do žoldnierskeho vojska, na vojnu (v starších časoch), verbunk, verbovanie: Rozhlasový voz vyhrával veselé pesničky ako na verbovačke za starých čias. (Tat.)

verbovanec, -nca muž. r. zverbovaný vojak: rad vábnych verbovancov, vyšnurovaných, vycifrovaných (Vlč.)

verbovať, -uje, -ujú nedok. (koho i bezpredm.)

1. získavať, najímať mužov pre vojenskú žoldniersku službu, na vojnu (v starších časoch): v. vojakov, dobrovoľníkov;
Čo len toľko bubnujú? Či zas k vojsku verbujú?
(Bedn.) Kráľ Fridrich II. pre svoju gardu dal verbovať a chytať vysokých chlapov (Gráf)

2. často pejor. získavať agitáciou, lákaním, nahováraním: (Agitátori) agitovali, do fabrík a na stavby verbovali. (Tat.) On dietky miloval, do školy verboval. (Vans.);
verbovanie utečencov do cudzineckej légie;

dok. zverbovať

|| verbovať sa kniž. pochádzať, mať pôvod, regrutovať sa: odkiaľ sa verbujú opilci, skadiaľ sa zbiera prostitúcia (Vám.)

verbovné, -ého stred. zastar. závdavok, ktorý dostávali verbovanci pri uzavieraní zmluvy o nástupe do vojenskej žoldnierskej služby (v starších časoch): Mne sa ani nesnívalo o tom, že by som vojenčil. — A dali ti verbovné? — Adamovi nebolo milé, že sa ho spytuje o verbovnom. (Jégé)

verbovník, -a, mn. č. -ci muž. r. zried. verbovač;

verbovnícky príd. m.: v-a pieseň (Piš.);
v-i muzikanti (Piš.) ktorí hrali pri verbovačke

verbovný príd. m. zastar. týkajúci sa verbovania: v. okres z ktorého, v ktorom verbovali vojaci

verbunk, zried. i verbung, -u muž. r.

1. hovor. zastar. verbovačka, verbovanie (J. Chal.)

2. starodávny mužský tanec: Nôt si aj sami vymýšľali, keď ich potrebovali do rozličných verbunkov a čardášov. (Heč.) Začne tancovať po chyži verbung. (Tim.);

verbunkový príd. m.: v. tanec verbunk

verbunkoš, -a muž. r. hovor. zastar. verbovač: To sú ti, synku, verbunkoši. Chytajú vojakov pre grófa Pálffyho. (Jégé)

vercajg i verkcajg i vercajk i verkcajk, -u muž. r. (nem.) slang. trochu zastar. náradie, náčinie: Stolárskemu majstrovi popredala žena všetok vercajg. (Gráf) (Opravár) Fojtík vzal vercajgy a išiel. (Karv.)

verdikt, -u muž. r. výrok s konečnou platnosťou (obyč. súdny), rozhodnutie, rozsudok: v. porotcov;
vynesenie v-u;
v. rozhodcu
(napr. v športovej súťaži)

Naposledy hľadané výrazy

1. ver��e v Slovníku slov. jazyka