Pravopis slova „von” v slovenských pravopisných slovníkoch

von

I. prísl.

1. smerom z vnútra, z nejakého (uzavretého) priestoru, op. dovnútra, dnu: chodiť v. a dnu;
v. vybiehajúci okraj;
ísť s deťmi v. na prechádzku;
hovor. v. s tým! povedz to!

2. nár. vonku (význ. 1 ), op. vnútri, dnu: v. podúval vietor

3. preč z istého (známeho) prostredia: žiada sa mu v., na vidiek;
ísť študovať niekde v. do zahraničia

4. byť, dostať sa ap. v. z niečoho mať niečo (nepríjemné) za sebou: je, dostal sa v. z dlhov, z najhoršieho je v.

● → vyjsť s farbou, s pravdou v.;
jedným → uchom dnu, druhým v.;
nehodno ani → psa v. vyhnať

II. predl. s I vyj. smerovanie z vnútra niečoho, z: pozerať v. oblokom

vôňa -e žen. r. príjemný pach, aróma: omamná v., v. kvetov, sena, jabĺk, zacítiť (známu) v-u;

voňať -ia -ajú nedok.

1. vydávať, šíriť vôňu: kvety v-jú, v. po jahodách, v. zemou;
v-ia tu novotou je tu všetko nové

2. vdychovať (význ. 1 ), ovoniavať, privoniavať: v. výpary éteru

● expr. robota, škola mu nev-ia nechce sa mu robiť, učiť

voňavka -y -viek žen. r. tekutý kozmet. prípravok z voňavých esencií: francúzska v., pofŕkať sa v-ou;

voňavkár -a muž. r. výrobca voňaviek;

voňavkárka -y -rok žen. r.;

von prísl. i predl. s I

vôňa ‑e ‑í žen. r.; vônička ‑y ‑čiek žen. r.

voňať ‑ia ‑ajú nedok.

voňavka ‑y ‑viek žen. r.; voňavkový

voňavkár ‑a muž. r.; voňavkárka ‑y ‑rok žen. r.; voňavkársky; voňavkárstvo ‑a str. r.

voňavý

von prísl.

1. smerom z vnútra, z nejakého uzavretého priestoru: ísť, vyjsť, vybehnúť v.;
vybrať, vytiahnuť, vyniesť niečo v.;
Hrnuli sa von, sťaby horelo. (Urb.) Ženy chodili von a dnu. (Kuk.) Jurko sa vykloní von z obloka. (Heč.);
expr. vyhodiť niekoho v. prinútiť na odchod, vyhnať

● hovor. expr. počúva jedným uchom dnu, druhým v. tak, že si nič nezapamätá, nesústredene, nepozorne;
nehodno psa v. vyhnať o zlom počasí;

2. vyjadruje energický rozkaz na odchod niekoho, na vyhnatie niekoho: „Von, von!“ povedal zadychčaným, trasľavým hlasom a ukázal na dvere. (Vaj.) von s tým prašivcom! (Al.)

3. mimo nejakého (obyč. domáceho) prostredia, preč: Len von, von, kdekoľvek inde, len nie tu. (Zel.) Pobral sa, kam? — sám nevedel. Len z mesta von! (Taj.) Ona musí von z domu. (Vaj.) Výtvarníci, ktorých tvorba dostala sa von, do Európy (A. Mat.) do zahraničia, do cudziny.

4. mimo nejakej (obyč. nepríjemnej) situácie, mimo nejakého (obyč. nepríjemného) stavu: Nemohol sa dostať von z ťažkého položenia. (Zúb.) Je von z nebezpečenstva. (Vaj.);
hovor. expr. už je z toho v. už sa toho zbavil;
z najhoršieho je už v. najhoršie už prekonal;

5. hovor. (s čím) vyjadruje výzvu povedať, vysloviť niečo: Chcel by som niečo povedať. — Čo takého? Von s tým! (Zúb.) povedz, hovor, vrav. Nuž teda s pravdou von (Vaj.) treba povedať pravdu;
expr. Bolo načim s farbou von (Taj.) povedať, priznať (celú) pravdu.

6. kraj. vonku, vonka: Von bola už tma. (Fr. Kráľ) Ako je krásne von. (Jégé)

7. má charakter predl. so 7. p. smerom z vnútra, cez niečo: pozerať, dívať sa v. oblokom, vychádzať v. dvermi;
dym ide v. komínom

vôňa, -ne, -ní žen. r. príjemný pach, ktorý vydávajú kvety al. iné aromatické látky: príjemná, omamná, sladká, jemná, ostrá, korenistá, prenikavá, ťažká v.;
v. kvetov, v. sena, v. jedál;
vôňa čerstvo varenej kávy (Žáry);
prúd lúčnych vôní (Mih.);
v. sa šíri;
Vnikla mu do nosa známa vôňa. (Tat.) Zem dýchala vôňou. (Fr. Kráľ) vônička, -y, -čiek žen. r. zdrob. expr.

voňačka, -y, -čiek žen. r. hovor. malá kytička kvetín (ktorú kedysi ženy a dievčatá na dedine nosievali obyč. do kostola al. pri iných príležitostiach): v. z fialiek (Dobš.);
Na stole je v hrnčíčku namočená voňačka. (Taj.) Vila si voňačku na nedeľu do kostola. (Zgur.) Temer každá ženská niesla si do kostola voňačku. (Šolt.)

voňahdy i vonehdy zám. prísl. nár. nedávno, onehdy: Voňahdy vytrepal sa na túreň. (Tim.) Voňahdy bol som pozrieť včely, ako prezimovali. (Ráz.) Vonehdy mi zlý duch pošepol do ohňa to hodiť. (Kuk.)

voňať, vonia, voňajú nedok.

1. vydávať, šíriť vôňu: kvety voňajú;
niečo tu pekne, dobre, tuho vonia;
Prenikavo voňali dozrievajúce jablká. (Urb.) Drevo voňalo živicou. (Ondr.) Žena voňala jemným parfumom. (Tal.) Miestnosť začala voňať čistotou. (Tomašč.) Jej ústa voňali po jahodách. (Gab.)

2. (čo) privoniavať k niečomu. Voňala ich (kvety), bola medzi nimi i materina dúška. (Jégé) Taký dohán ste ešte nevoňali. (Ráz.-Mart.)

3. hovor. expr. (komu) byť príjemný, páčiť sa: Mne náramne vonia (robota), keď mám komu robiť. (Gab.) Uhlia doniesť ti nevonia, čo? (Sev.);
robota mu nevonia nerád robí;

opak. voniavať, -a, -ajú

voňavina, -y, -vín žen. r. zried. niečo voňavé, voňavá látka: Pálila na počesť bohov voňaviny. (Fig.)