vedomie -ia s.
1. schopnosť človeka myslieť a uvedomovať si svoj vzťah k okoliu: ľudské v.;
spoločenské v. súhrn teórií a názorov, kt. sú odrazom života spoločnosti
2. stav, keď si človek uvedomuje svoju existenciu: stratiť v., byť pri (plnom) v-í
3. uvedomovanie si, vedomosť o niečom, povedomie: v. viny, v. vlastnej dôležitosti;
robil to s v-ím nadriadených
□ dať na v. oznámiť;
(ne)brať na v. a) (niečo) (ne)uvedomovať si b) (niekoho) (ne)všímať si
● (konať) podľa najlepšieho v-ia a svedomia s plnou zodpovednosťou
vedomostne prísl.
vedomostný príd.: v-á úroveň;
vedomý príd. konaný s plným vedomím, uvedomovaný: v. čin, v-á lož
□ byť si v. niečoho uvedomovať si niečo;
vedomie ‑ia s.
vedomosť ‑i ‑í ž.; vedomostný; vedomostne prísl.
vedomý; vedome prísl.