Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „pole” v Slovníku slovenského jazyka

pole, -ľa, mn. č. 7. p. -ľami stred.

1. pozemok, pôda, ktorá sa pravidelne obrába a osieva poľnohospodárskou plodinou, orná pôda, roľa: úrodné, neúrodné, kamenisté, orné, obrábané p.;
úhorom ležiace p-ia;
zožaté, obilné, družstevné p-ia;
pšeničné, ražné, kukuričné p.;
práce na (v) p-i;
pokusné p.
na ktorom sa robia pokusy s plodinami;
p-ia cukrovej repy (Urb.);
tabakové p-ia;
odorať niekomu kus p-a;
zvážať z p-a;
Voda mi pole pobrala
(Kal.) odplavila zem z role. Z poľa nezvezieš, v humne nenamlátiš. (Taj.)

2. územie okolo dediny al. mesta, chotár: šíre p., ísť, kráčať, brúsiť p-om, vyjsť do p-a;
Hľa, už tu koniec dediny, už tu pole.
(Kuk.) Pole oživne, dedina celá na nohách (Taj.) začne sa na ňom pracovať. Tu i tu zaznel poľom strieborný smiech. (Vans.) Turčianske trávnice, ktoré počul na poli, už vtedy si zapisoval. (Vlč.)

byť ako hruška, strom v p-i opustený, osamotený;

3. miesto, pozemok, územie, oblasť, kde sa niečo nachádza al. dobýva (obyč. nerastné bohatstvo): naftové, diamantové, banské p-ia;
(geol.) časť zemského povrchu zvláštneho útvaru: krasové, vápencové, snehové p.;
voj. mínové p-ia územie, na ktorom sú rozložené míny;
bás. zastar. posvätné p. (Taj.), p. mŕtvych (Vaj.) cintorín;
archeol.: popolnicové p-ia, urnové p-ia praveké pohrebišťa;

4. miesto, územie, na ktorom sa odohráva boj, front, bojové územie, bojište: ísť do p-a, padnúť v p-i;
víťazné p.
(Vaj.);
frontové p. (Lajč.);
vojnové p. (Bunč.);
Vďačne lejú vernú krv po osudnom poli. (Chal.) Ležia na zemi mŕtvi hrdinovia, čo po bitke ostanú v poli. (Kuk.)

5. zastar. bitka, vojnové ťaženie: Kráľ neopovážil sa vytrhnúť do poľa proti odbojnému Kubovi. (Záb.) Ustanovil (kráľ), aby sa i teraz čierny pluk v úzadie vojska poľom postavil (Kal.) do bojového postavenia.

6. ohraničená plocha, ohraničená časť nejakého predmetu, diel;

stav. plocha stavby al. jej častí: p. okna, p. dverí, p. stropu, p. plota;

šach. štvorec na šachovnici: biele, čierne, stredné p.;
lek.: pľúcne p.;
operačné p.
časť tela, kde sa vykonáva operácia;

šport. hracia plocha al. jej časť;

7. fyz. časť priestoru, v ktorej pôsobí nejaká sila al. ktorú možno nejako obsiahnuť ap.: elektromagnetické p. priestor okolo vodiča, kde pôsobí elektromagnetizmus;
elektrické p. priestor, v ktorom pôsobia elektrické sily;
magnetické p. priestor, v ktorom pôsobí príťažlivosť magnetu;
zorné p. kruhovite vymedzená časť priestoru, ktorú môžeme obsiahnuť prostým zrakom al. optickým prístrojom, obzor;

pren. rozhľad, šírka: zorné p. literatúry;

8. odbor, oblasť určitej činnosti, pôsobenia, okruh uplatnenia: duchovné p., spoločenské p.;
literárne, športové p.;
p. vedy a techniky, kultúrne p.;
styky na p-i zahraničného obchodu;
úzke, široké, vďačné, bohaté p. pôsobnosti;
Nemajúc schopnosti pre spoločenský život, ja som si vybral iné pole.
(Kuk.) Hlavným poľom činnosti je starostlivosť o rozvoj ľudovej umeleckej tvorivosti. (Heč.);

políčko, -a, -čok stred. zdrob. expr. k 1, 6

poležať (si), -í, -ia dok. istý čas ležať (v rozličných významoch) : Ako dobre padne po takom obede na diváne si poležať. (Jes.) Utiahol sa na pôjd trochu si poležať a spánkom si vynahradiť nezáživnú stravu. (Al.) Dva dni posedíš-poležíš a nôžka je v poriadku. (Min.) Ovsu neškodilo by tak v hrstiach poležať cez zajtra. (Kuk.) V ministerstve spravodlivosti si to tri roky poleží a potom nám vrátia písma. (Jes.)

polemia, -ie žen. r. zastar. polemika: Jej orgán je časopis zručne redigovaný a najmä v polemii veľmi mocný. (Kuk.);
cirkevné p-ie (Vaj.);
ostrá p. (Hurb.)

polemik, -a, mn. č. -ci muž. r. kto polemizuje, kto píše polemické články: temperamentný p.

polemika, -y, -mík žen. r. útočný, ostrý spor, výmena názorov o literárnych, politických al. vedeckých otázkach vedená ústne al. tlačou;
útočný, bojový prejav al. článok napádajúci al. vyvracajúci názory protivníka: živá, tuhá, priama, ostrá, prudká, vášnivá p., vedecká, literárna, politická p.;
púšťať sa, pustiť sa do p-y, viesť p-u
;

polemický príd. m.: p. spis, článok, p-á stať, p-á otázka, p-á literatúra, p. postoj, p-á reč, mať p-é zahrotenie, p. ráz, p. zápal, boj;

polemicky prísl.: vyhrotiť, zamerať niečo p., p. sa stavať k niečomu

polemizovať, -uje, -ujú nedok. (s kým, s čím, o čom i bezpredm.) viesť polemiku: Chcel obrátiť jeho tézu o mravnej zábezpeke a polemizovať s ním. (Urb.) Nikto ešte nepolemizoval so stromami, komu pučia, kvitnú a zrejú. (Gab.)

polenica, -e, -níc žen. r. nár. na trámy povaly pribité dve žrde na sušenie dreva, polien: Potom (richtár) skočí k polenici a trhá z nej svoje súkenky. (Chrob.)

poleno, -a, -lien stred. väčší kus palivového dreva, ktorý vznikol porúbaním tenšieho stromu al. rozpílením a pozdĺžnym rozštiepením, rozkálaním kmeňa: bukové, dubové, smrekové p-á;
kálať p-á, ukladať p-á do štôsu
(Kuk.);
udrieť, opáliť, ovaliť niekoho p-om;
kľačať na (ostrom) p-e
zastaraný druh trestu (u detí);
cirkulárka na pílenie polien (Gab.);
Polena praskali v starodávnom kozube (Hruš.) horeli;

pren. nadávka neohrabanému, ťažkopádnemu, nešikovnému, hlúpemu človeku: A ty si kde bol, ty poleno? (Jes-á)

hlúpy ako p. veľmi;
hluchý ako p. veľmi;
expr. p-om udretý hlúpy, nahlúply;
ležať, spať, sedieť ako p. nepohnute, bez pohnutia;
hádzať niekomu p-á pod nohy robiť prekážky, znemožňovať niekomu nejakú činnosť, zabraňovať niekomu v činnosti (obyč. zákerným spôsobom);

polenový príd. m.: p-é drevo;

polienko, -a, -nok, zried. i polience, -a, -nec stred. zdrob. expr.

polenta, -y, -lent žen. r. kaša z kukuričnej krupice, kukuričná kaša: Pri večeri chcela nasilu polentu s parmezánom. (Jégé) Čašník mu donášal zapraženú polievku a polentou. (Al.);

polentový príd. m.

pole príd. m. rozdelený, rozpolený na polovice: p-é marhule, p-é slivky

polep, -u muž. r. tenká vrstva z niečoho (obyč. papiera, kovu ap.) nalepená na nejakom predmete;

el. tech. vodivá plocha kondenzátora, oddelená od susednej plochy izolujúcim prostredím: kovový, pomocný, staniolový p.

polepiť, -í, -ia dok.

1. (čo) prilepiť, nalepiť (viac vecí na viacerých miestach), ponalepovať: (Lekár) dal polepiť po domoch červené cedule. (Fr. Kráľ)

2. (čo čím) lepením pokryť, oblepiť, olepiť: Brány, vráta boli polepené červenými ceduľami. (Taj.);
litrovka polepená vinetami (Fr. Kráľ);

3. hovor. (čo) lepením opraviť, zalepiť, pozalepovať, zlepiť: Ledva som ju (harmoniku) polepil. (Heč.)

4. nár. (čo) znečistiť, zašpiniť: Mušacincami sú polepené stavy, kuchynský riad, téglik s masťou. (Al.) Ich telá sú zemou a krvou polepené. (Hruš.)

|| polepiť sa expr. poprilepovať sa, zlepiť sa: známky sa polepili;
pren. Hladovci sa polepili na lavice a starý Kynka si sadol za stôl (Hor.) posadali si.

polepšenie, -ia stred. zlepšenie, obrat k lepšiemu (stavu, položeniu, konaniu, správaniu ap.), náprava (najmä mravná): Nad polepšením akosti rozhodujú vlastne barany a nie ovce. (Kuk.) I po tomto ukrutnom poučení veľká čiastka ľudstva dúfa v polepšenie svojho stavu nekonečným prelievaním krvi. (Jégé);
sľúbiť, sľubovať p.;
u niekoho badať p.;
p. previnilca, vinníka

polepšiť, -í, -ia dok.

1. (čo) urobiť lepším, výhodnejším, prospešnejším, zlepšiť: Ešte uspie vziať si už vyhľadanú ženu, ktorou polepší svoje hmotné postavenie. (Jégé) Navrhujem, aby okresné zastupiteľstvo zakročilo u zamestnávateľov, žeby polepšili mzdy biedneho robotníctva. (Jil.)

2. (koho) urobiť lepším, napraviť: p. zlého, skazeného človeka, p. vinníka;
Veď nenadále šťastie len zriedka koho pozdvihne, zošľachtí, polepší.
(Kuk.);

nedok. polepšovať, -uje, -ujú

|| polepšiť sa

1. stať sa lepším, napraviť sa (z mravnej stránky): Mal by sa teda vrátiť domov, odprosiť otca a polepšiť sa. (Zúb.) Skutočne sa snažíme, aby sa náš trestanec polepšil. (Stod.) Nepolepšil sa (Kešiak), ba väčšmi zúril a chľastal. (Rys.)

2. dostať sa do želateľného, lepšieho stavu, zlepšiť sa, napraviť sa: stav nemocného sa polepšil;
Jeho postavenie sa polepšilo.
(Jégé);
neos. Polepšilo sa jej z roka na rok i na hotovom groši. (Taj.) Polepšilo sa Vrtíkovcom, polepšilo! (Urb.);

nedok. polepšovať sa

|| polepšiť si dosiahnuť výhodnejšie, želateľné, priaznivejšie podmienky v niečom, zlepšiť si (obyč. svoje postavenie): Nazdal sa, že si polepší, no hneď ho poslali k vojenskému útvaru do Bardejova. (Tomašč.) Chce si taký študent polepšiť, odpíše krasopisne svoj plod aspoň desať ráz a poď ho po známych „velikášoch“. (Jes.)

polepšovací, -ia, -ie príd. m. slúžiaci na polepšovanie: p. ústav, p-ia výchova

polepšovňa, -ne, -ní žen. r. ústav zaoberajúci sa nápravou, prevýchovou mladistvých osôb, majúcich sklon k zločinnosti al. mravnej skazenosti

poleptať, -á, -ajú dok. (čo) leptaním rozrušiť povrch niečoho, rozleptať (o leptavej látke): p. kožu, tkanivo, sliznicu;
p. sklo, zinok

polesie, -ia stred. les. prevádzková jednotka v lesnom hospodárstve, revír

polesník, -a muž. r. nár. zemiaková placka: Naškrabala zemiakov, rozotrela ich na kašu, pridala trochu múky a začala piecť polesníky. (Jaš.)

polesný, -ého muž. r. vedúci, správca polesia, revírnik, funkčný titul vedúceho polesia;

polesná, -ej žen. r. hovor. žena polesného;

polesníček, -čka, mn. č. -čkovia muž. r. zdrob. expr. zried. (Tim.)

polet, -u muž. r. kniž.

1. let, lietanie: orličí, sokolí p. (Hviezd.);
Zajagal sa (pstruh) v slnečných lúčoch a schytil v polete malú mušku. (Fr. Kráľ) Sledujem očami kŕdlik holubov, ktoré tade konajú svoje ranné polety. (Šolt.)

2. rozlet, vzlet: Videl, že ste snivá duša, vyšších poletov. (Taj.) Pri pradení hovieva si myseľ vo voľných poletoch. (Šolt.) On už od prvopočiatku sa niesol k slohu patetickému, k veľkým obrazom a mocným poletom do dŕžavy ideálnej. (Vlč.)

poletavý príd. m. ktorý vo vzduchu sem a tam poletuje, poletujúci, trepotavý: p. vták, motýľ;
p. závoj
(Hviezd.);
pren. Ako myšlienky si zviazať poletavé? (Jes.) nesústredené, rozptýlené;
Mužskí sú poletaví ako motýle (Ráz.) nestáli;

poletavo (star. i poletave) prísl.: Odlesky vatry poletave hrajú (Hviezd.) mihotajú sa.

pole, -ia bud. č. k letieť

poletovať, -uje, -ujú i poletúvať, -a, -ajú nedok.

1. expr. sem a tam lietať (pomocou krídel): vták, motýľ, netopier, včela, mucha poletuje;
Tučné holuby poletovali v slnečnom povetrí.
(Jes.) (Drozd) nad nimi poletoval z konárika na konárik. (Karv.) Nad dedinou poletúval kŕdeľ vrán. (Ondr.);
pren. Moje myšlienky poletujú ako hladní vtáci. (Al.) Milý duch poézie malomeštianskeho prostredia poletoval nad mojím detstvom. (Al.)

2. pohybovať sa voľne, sem-tam, hojdavo v povetrí, vznášať sa (o ľahkých veciach pomaly padajúcich k zemi): sneh poletuje, páperie poletuje, lístie zo stromov poletovalo;
(Popol) poletoval vzduchom ako páperie.
(Jes.) V povetrí poletujú už hodvábne vlákenká. (Ráz.-Mart.) Z vatry poletujú posledné iskričky. (Fr. Kráľ) Bolo vidieť poletúvať malinký, drobušký sniežik. (Jes.);
pren. úsmev mu poletuje okolo úst usmieva sa;

3. expr. rýchlo a ľahko sa pohybovať, behať sem a tam, pobehovať: Poletovali sme s rozkrídlenými rukami po miestnosti. (Fig.) Horlivý učník v bielom v prázdnej miestnosti poletujúc sem-tam, podobal sa veľkému nočnému motýľovi. (Urb.);
pren. Zrak poletuje po ultramarínových horách (Al.) hľadí.

4. pohybovať sa sem a tam, viať: Sukňa jej poletovala ako belasý zvonček. (Šteinh.) Kabát pri chôdzi poletoval na ňom. (Urb.)

5. expr. šíriť sa, rozširovať sa: Tieto chýry poletovali z úst do úst. (Urb.) V septembri začali poletovať zvesti, že cár je nevyliečiteľne chorý. (Škult.) O Jergušovi Lapinovi poletúvali v dedine čudné reči. (Ondr.)

6. expr. ozývať sa, lietať: Popri tlmenom smiechu už poletovali aj rozličné poznámky. (Urb.) Za Sťopkom poletovali žarty. (Tomašč.) Výkriky začali poletovať vzduchom. (Urb.)

poleva, -y, -liev žen. r.

1. kuch. prípravok na polievanie tort, medovníkov, cukroviniek ap., glazúra: citrónová, cukrová, čokoládová p.;

2. ochranná (často i ozdobná) sklovitá vrstva na kovoch, keramických a hrnčiarskych výrobkoch, glazúra, smalt, glieda: priesvitná, farebná, porcelánová, krycia p.;

polevový príd. m.: p-á vrstva

Naposledy hľadané výrazy

1. pole v Slovníku slov. jazyka