Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „kto” v Slovníku slovenského jazyka

kto, koho zám.

1. opyt. a) pýtame sa ním na osobu v priamych al. nepriamych otázkach: Kto (je) tam? (Jes.) Kto ma tak počastoval? (Jégé) Kto ti čo? (Hviezd.) urobil;
Iste sa nespýtal, kto je ona a čím je v dome. (Vaj.) Povedz nám, kto si! (Ondr.);
b) uvádza zvolacie vety, ktoré pri kladnej forme majú záporný význam: Kto ma núti, aby som chodil medzi vás? (Jes.) Kto by to bol povedal! (Kuk.);
kto to kedy slýchal, aby...;
kto by si bol pomyslel, že...;
Kto by si to bol pomyslel!
c) vo zvolacích vetách má niekedy ukazovací význam: Hľa, kto sa to k nám ženie

2. vzťaž. (často súvzťažné ten... kto) vzťahuje sa na osoby;
uvádza vety a) podmetové: Kto prv príde, prv melie. (prísl.);
b) predmetové: Komu sa nelení, tomu sa zelení. prísl.;
c) prísudkové (pri mennom prísudku): Slepý je, kto cez riečicu nevidí. (prísl.);
d) zried. prívlastkové: nech karhá druhý, komu je žena. (Kuk.)

kto z koho, ten z toho o bezohľadnom konkurenčnom boji;

3. neurč. niekto, ktokoľvek, hocikto (ako podmet al. predmet vety): nemá mi kto čo vyčítať;
Ako si kto ustelie, tak si ľahne
(prísl.) ako kto urobí, tak sa mu vodí. Nuž ale či to kto slýchal? (Stod.) Komu koláče, komu kukuričné pagáče (Kuk.) jednému to, druhému iné;
koho pustia, koho nie (Jégé) nepustia všetkých;
Večeralo sa nenúteno, kto stojac, kto sediac (Šolt.) jedni stáli, druhí sedeli;
býva i vo výraze kto-ten: Môže si kto-ten utŕžiť aj poriadnu klobásu palicou. (Ráz.) Zídu sa i tie (dievky) na svete komu-tomu. (Tim.)

ktokoľvek zám. neurč.

1. hocikto, každý: Tie časy minuli, keď na pokynutie kohokoľvek padlo sa na kolená. (Vans.)

2. niekedy má význam s odtienkom prípustky;
nech ktokoľvek: A predsa nepôjdem zaň, ktokoľvek je. (Tim.)

kto zám.

1. opyt. pýtame sa ním na bližšie určenie osôb, zvierat, vec v priamej al. nepriamej otázke: Ktorý pán? Nuž z Rovnian. (Jégé) Nuž ktoré? — plačlivo sa spýta chlapec. (Kal.)

2. vzťaž. (často súvzťažné ten... kto) uvádza vedľajšiu vetu prívlastkovú: Krása je modla, ktorú rád vzýva. (Sládk.) Šli poľnou cestou medzi brehmi, ktoré sa už zelenali novou trávou. (Jes.) Starý otec ich (deti) už ani nepoznal, ktoré je čie. (Taj.) Ktorý volič nedal sa zviesť na pijatiku, tomu sľubovali hory-doly. (Taj.) Som ten, ktorému v uši znela pieseň matky-otrokyne. (Kras.) Niekedy sa používa vzťažné zámeno v tzv. nepravých vzťažných vetách, kde druhá veta nerozvíja podstatné meno z prevej vety, ale je k nej voľne pripojená. Napr.: Z komína rušňa sa valil hustý čierny dym, kto sa stlal nízko pod poľami (Mor.), lepšie s stlal sa...

3. neurč. niektorý, hociktorý, voľaktorý: Keď sa kto sluha v dedine zmohol... (Kal.) Bral do tanca všetky dievky, kde ktorá bola. (Jil.) Oddelili sa, kto na tú, kto na inú stranu (Kuk.) jedni išli ta, druhí inam;
býva i vo výraze ktorý-ten: Keby aspoň ktorý-ten prišiel. (Tim.)

4. vo zvolacích vetách má niekedy ukazovací význam: Pozri, ktorú sukňu si obliekla!

ktorýkoľvek, zám. neurč. nezáleží na tom, ktorý;
hociktorý: Vytrhneš jednu kosť, ktorúkoľvek. (Jégé) Prihovoril sa jej, akoby sa bol ktorejkoľvek. (Tim.)

ktorýsi zám. neurč. niektorý, voľaktorý, nejaký: Ktorýsi predok terajších Bercov bol akiste človek vynikajúci. (Kuk.) Chodí za ňou ktorýsi druhý... (Jil.)

ktorýže zám. opyt. ktorý zosilnené nesamostatnou časticou -že: Ktorýže dom to len môže byť?

ktosi, kohosi zám. neurč. niekto (neznámy), nevedno, kto (spomedzi mnohých ľudí): Na prvom voze ktosi ticho spieva. (Štítn.) Keď sa (mládež) poschodila v jedálni, prišiel ktosi s návrhom zvolať samosprávu internátu. (Urb.) Tak ani čo by nebol Maťo prišiel, ale ktosi cudzí. (Jil.)

ktovie i ktohovie i ktožehovie vetná prísl. i čast. nik nevie, nevedno: Zas a už ktovie koľký raz odchodia chlapci na vojnu. (Tim.) Ktohovie, čo robili dnes u Ľuptákov s vodou. (Hor.) Obed bude ktovie kedy (Tim.) o dlhý čas, neskoro. Cval nebol ktovie aký hladký (Kuk.) nebol príliš hladký.

ktoviečo zám. neurč. hovor. často iron. niečo vzácne, bohviečo, neviem čo: myslí, že má ktoviečo

ktoviekto zám. neurč. hovor. často iron. osoba veľkej dôležitosti, bohviekto, neviem kto: Tvári (chová) sa, akoby bol ktoviekto.

ktože, kohože zám. opyt. kto zosilnené nesamostatnou časticou -že: Ktože ho nakládol? — dvanásti sokoli. (Botto);
vo zvolacích vetách má záporný význam: Nuž ktože ho tam vie, čo je pravda! (Jégé)

ktozná vetná prísl. i čast. nár. ktovie, ktohovie: On chodí celé večery ktozná kde, a ty sedíš doma spokojne! (Tim.) Bude stáť ktozná dokedy (Tim.) veľmi dlho

Naposledy hľadané výrazy

1. kto v Slovníku slov. jazyka