vybavenosť -i ž. súhrn potrebných prostriedkov, ustanovizní ap., vybavenie, vystrojenie: technická v. vozidla;
občianska v. sídlisk
vybaviť dok.
1. postarať sa o získanie al. uskutočnenie niečoho (obyč. úr. postupom); vykonať, zariadiť: v. si potvrdenie, pas, dôchodok, v. niečo osobne, telefonicky, v meste nič nev-l;
v-li mu prijatie u ministra
2. uviesť do poriadku isté úr. veci (úkonmi vyplývajúcimi z prac. povinnosti): v. spis, agendu, posúriť v-enie žiadosti, nev-ená pošta;
v. stránky, v. cestujúcich
3. vystrojiť (potrebným): dobre v-ené sídlisko, televízor v-ený tranzistormi
● v. si s niekým (osobné) → účty;
// vybaviť si vyvolať si opäť v mysli, prestaviť si: živo si v-l tú situáciu;
vybavovačka -y -čiek obyč. mn. ž. hovor. vybavovanie: v-y po úradoch
nedok. vybavovať
nedok. vybavovať sa
nedok. vybavovať si
výbavička -y -čiek ž. zdrob.: detská v.
vybavenie ‑ia ‑í s.
vybavenosť ‑i ž.
vybaviť ‑í ‑ia dok.; vybaviť sa; vybaviť si
vybavovačka ‑y ‑čiek ž.
vybavovať ‑uje ‑ujú dok.nedok.; vybavovať sa; vybavovať si