Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Pravopis slova „rozprava” v slovenských pravopisných slovníkoch

Krátky slovník slovenského jazyka

rozprava -y -práv žen. r.

1. debata, diskusia: filozofická r., r. o návrhu zákona

2. žáner náučného štýlu, úvaha: napísať r-u o sociálnych otázkach

rozprávač -a muž. r.

1. kto rozpráva nejaký príbeh: ľudový r., r. rozprávok

2. autor pútavo podávajúci istý dej: Ľ. Ondrejov bol dobrý r.;

rozprávačka -y -čiek žen. r.;

rozprávačský príd. m.: r. talent, r-é umenie;

rozprávačstvo -a str. r.

rozprávať -a nedok.

1. vyjadrovať myšlienky rečou, hovoriť, vravieť: dieťa už r-a;
r. po slovensky, po anglicky;
nevie poriadne r.

2. slovami vyjadrovať dojmy, zážitky, predstavy ap.: r. príbehy, žarty;
r. obsah filmu;
r. o živote zvierat, o svojich priateľoch;
r-a (nám), že sa chystá do cudziny

3. svedčiť (význ. 2 ), nasvedčovať, hovoriť: maľby r-jú o jeho talente;
za neho r-li výsledky

r. ako kniha a) plynne b) rozumne, múdro;
r. niekomu do duše robiť mu výčitky;
r. dve na tri tárať;
s ním sa nedá r. je neprístupný argumentom;
r. k veci byť vecný

// rozprávať sa hovoriť medzi sebou, zhovárať sa: r-li sa o deťoch, o dovolenke;
dlho sa r-li;
nemá sa s kým r.

Pravidlá slovenského pravopisu

rozprava ‑y ‑ráv žen. r.

rozprávač ‑a muž. r.; rozprávačka ‑y ‑čiek žen. r.; rozprávačský; rozprávačstvo ‑a str. r.

rozprávať ‑a ‑ajú nedok.; rozprávať sa

Slovník slovenského jazyka (z r. 1959 – 1968)1

rozprava, -y, -práv žen. r.

1. vážny, dôkladný rozhovor, rokovanie, výmena názorov o niečom, debata, diskusia: živá, vecná r., voľná, všeobecná r., parlamentná r., filozofická r., r. o návrhu zákona;

2. slohový útvar, v ktorom sa vedecky rozoberá nejaký problém;
štúdia: historická, novinárska r.;

3. zastar. rozprávanie, zpráva, povesť: Dľa rozpráv vracal sa zo zlatých dolov. (Vans.) A tu žijú, verní rozprávam dávno zatuchlým. (Jil.)

rozprávač, -a muž. r.

1. kto niečo pútavo rozpráva, napr. nejakú rozprávku, poviedku, príhodu ap.: Rozprávač si odkašlal a pokračoval. (Fr. Kráľ);
ľudový r. ľudový umelec, ktorý vie pekne, pútavo rozprávať ľudové rozprávky, povesti al. príhody, obyč. z dedinského života;

2. spisovateľ, autor, ktorý vie pútavo podať, napísať dej svojho diela: Na dialógu sa najviac potkýnajú neskúsení rozprávači. (Vaj.) Rozprávač vypätých dejov a situácií je Švantner. (A. Mat.);

rozprávačka, -y, -čiek žen. r.;

rozprávačský príd. m.: r-é umenie, r. talent, r-á pohotovosť;
r-é poémy
(Štítn.) obsahujúce veľa deja, epické;

rozprávačsky prísl.: dielo r. diferencované;

rozprávačstvo, -a stred. schopnosť pútavo rozprávať al. písať

rozprávať, -a, -ajú nedok.

1. používať ľudskú reč na dorozumievanie, na vyjadrovanie svojich myšlienok, dojmov, zážitkov, predstáv ap., hovoriť, vravieť: dieťa sa učí r., dieťa ešte nerozpráva, nevie r.;
r. pekne, spisovne, čisto, (po) slovensky;
r. ticho, hlasno, ťahavo, živo, nadšene, rozhorčene, r. úprimne, priamo;
r. falošne;
r. pútavo, zoširoka, popletene, nesúvisle;
Nerozprával ako človek, len reval ako zver.
(Min.) Nemý by bol aspoň naznačil, že nevie rozprávať. (Barč)

2. (čo, o čom, o kom, komu i so spoj. že) vyjadrovať svoje myšlienky, dojmy, zážitky, predstavy ap. rečou, vykladať, vyprávať: r. rozprávky, žarty, veselé príhody, r. svoje zážitky, r. hlúposti, r. niekomu obsah knihy, filmu;
r. zo sna;
r. o zvieratách, r. o bojoch a hrdinstvách partizánov, r. deťom o Jánošíkovi;
Rozprával, že už nie sme sami.
(Štítn.);
pren. r. rukami gestikulovať

r. niekomu do duše robiť mu výčitky;
r. ako z knihy (ako kniha) veľmi rozumne;
hovor. r. dve na tri, r. do sveta hovoriť hlúposti, nezmysly, tárať;
škoda r.! je zbytočné o niečom hovoriť, je zbytočné niečo spomínať;
nedá sa s ním (s ňou) r. je neprístupný(-á) argumentom;
možno pred ním r. je hoden dôvery;

3. kniž. (bezpredm. i čo) (o veciach a javoch) svedčiť, nasvedčovať, byť dôkazom, dokazovať, prezrádzať: Špavor sa jej díval do očú. Čo mu všetko tie oči rozprávali. (Jégé) Jasno na zemi, jasno v dušiach, lebo okolo všetko to isté rozpráva. (Urb.);

dok. k 2, 3 porozprávať, vyrozprávať

|| rozprávať sa (o čom, o kom, s kým i bezredm.) dorozumievať sa rečou, oznamovať si rečou svoje myšlienky, dojmy, zážitky, predstavy ap., zhovárať sa: Rozprávali sa o všeličom. (Barč) Mne prišlo ľúto, že si jeho rodičia museli o mne tak rozprávať. (Janč.) (Tonko) sa na všetko spytoval ženy, aby sa mal s kým rozprávať. (Taj.) Prišla na mrku k lavičke a rozprávali sa. (Ondr.);
pren. Vie sa s ním rozprávať (Ráz.) rozumie mu, chápe ho;
hovor. r. sa s niekým na pol úst a) povýšenecky;
b) nevrlo

nerozpráva sa so mnou hnevá sa na mňa;

dok. porozprávať sa

rozprávateľ, -a, mn. č. -lia muž. r. zastar. rozprávač (Vlč., Vaj.);

rozprávateľka, -y, -liek žen. r. (Vaj.);

rozprávateľský príd. m. (Vlč.)

Naposledy hľadané výrazy

1. rozprava v pravopisných slovníkoch