Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „odpor” v Slovníku slovenského jazyka

odpor, -u muž. r.

1. činnosť, sila mariaca nejaké úsilie, počínanie (fyzicky al. prejavením nesúhlasu, odlišnej mienky ap.): postaviť sa na o., klásť niekomu o, prejaviť o. voči niekomu, k niečomu, vyvolať o. niekoho, naraziť na o. niekoho, stretnúť sa u niekoho s o-om, premáhať, premôcť, potlačiť, zlomiť o. niekoho, urobiť niečo bez o-u;
hnutie o-u
;

práv. námietka proti nejakému úradnému úkonu: podať o. proti niekomu, proti niečomu;
napadnúť niečo o-om
;

2. nechuť, ošklivosť, antipatia: robiť, urobiť niečo s o-om, hovoriť o niečom s o-om, odvrátiť sa od niekoho s o-om, striasť sa o-om, vzbudiť, vzbudzovať v niekom o., premôcť pocit o-u;
S odporom si spomenul na hry a krytky u Zacharov.
(Krno)

3. fyz. sila pôsobiaca proti pohybu telesa: o. materiálu, vzduchu, pôdu, prostredia, vody, ocele, lana;
trecí o.
vznikajúci vzájomným trením telies;

el. tech. sila, ktorú kladie vodič prechádzajúcemu elektrickému prúdu: o. galvanometra, ohmický o., indukovaný, samoindukčný o.;
chem. katódový o. v obvode katódy;

4. el. tech. zlý vodič, zariadenie používané na zmenu intenzity prúdu;

odporový príd. m. k 3, 4 : o. drôt, o-á cievka, o-é pece, o-é lampy, o-é teplo, o-é zváranie;
o-á krivka
znázorňujúca veľkosť odporu

odporca, -u, mn. č. -ovia muž. r. protivník, nepriateľ: Mal v meste mnoho ctiteľov a odporcov. (Jégé) Videl zúrivosť svojho odporcu. (Jégé);

práv. strana odporujúca právu druhej strany;

odporkyňa, -ne, -kýň žen. r.

odporník, -a, mn. č. -ci muž. r.

1. zastar. odporca: odporníci našich ideí (Vlč.);
Odporníci rastú ako zo zeme. (Dobš.) Potocký zachádzal so svojimi odporníkmi vždy zdvorilo. (Kal.)

2. expr. zried. protivný, odporný, neznesiteľný človek: „Odporník jeden!“ — pomyslela naň. (Tim.);

odpornica, -e, -níc žen. r. k 1 (Sládk., Dobš.)

odpor príd. m.

1. protivný, budiaci odpor, veľmi mrzký, hnusný;
nechutný, antipatický: o. zápach, o-é tváre tyranov (Ondr.);
prikryvka odpornej farby (Švant.);
(Vinický) je odpor ako prihorená kaša. (Vaj.) Mokré predmety budili v ňom dojem odporných plazov. (Urb.)

2. zastar. majúci iný, odlišný, protichodný názor;
opačný: Ondrej bol najpevnejším stĺpom odpornej stránky. (Kal.) Vyšla zo schôdzky odpornej politickej strany. (Jégé) Zablúdil na odpornú stranu od jablone. (Kal.);

odporne, v prisudku i odporno prísl. k 1 : odporne páchnúce lieky (Podj.);
Prečo sa tak odporne pritiera? (Fr. Kráľ) Odporno mi je žiť. (Tim.) Odporno mi je vmyslieť si vás do tej úlohy. (Šolt.);

odpornosť, -ti žen. r.

odporovací, -ia, -ie príd. m.

1. lingv. o. vzťah druh priraďovacieho vzťahu medzi dvoma jednotkami (výrazmi al. vetami), ktoré sa stavajú do protikladu al. ktoré sa spolu obyč. nevyskytujú;
o-ie spojky spájajúce jednotky v odporovom vzťahu;
o-ie súvetie ktorého vety spája odporovací vzťah;

2. práv. o-ie právo právo podať odpor;
o-ia žaloba ktorou sa podáva námietka proti právnemu úkonu;

3. zried. prejavujúci odpor, protiviaci sa, odporujúci: Nemala dosť odporovacej sily. (Šolt.)

odporovať, -uje, -ujú nedok.

1. (bezpredm. i komu, čomu) nesúhlasiť s niečím, s niekým, priečiť sa, namietať, protirečiť: Janovi už nepríde na um, aby odporoval. (Kuk.) „To nejde!“ odporuje sestre brat. (Fr. Kráľ);
práv. o. sobášu, právnemu úkonu podávať odpor;

2. (komu, čomu) klásť odpor, vzpierať sa, odolávať: Príboju vĺn odporuje zelený ostrov. (Kuk.) (Bašta) odporuje zubu času. (Kuk.)

odporovateľnosť, -ti žen. r. práv. vlastnosť toho, proti čomu možno podať odpor: o. prejavu vôle, o. manželstva

odporový p. odpor

odporúčanie (star. i odporučenie), -ia stred. odporúčajúci list, písomný návrh, svedectvo: Prišiel do Pešti s písomným odporúčaním. (Škult.) (Časopis „Koleda“) zasluhuje odporučenie pre zdravé kritiky. (Vlč.)

odporúčať, -a, -ajú nedok.

1. (komu čo, koho i s neurč.) navrhovať, radiť: Mne odporúčajú milíciu rozpustiť. (Heč.) Adam odporúčal jej „múdreho“ z Trenčína. (Jégé) Odporúčal by som vám nemiešať sa do veci. (Karv.)

2. (koho, čo komu) odovzdávať do pozornosti, ochrany al. starostlivosti niekoho, zverovať (niečo) niekomu: Sestra na smrteľnej posteli odporúčala jej jediné dieťa. (Kuk.);

dok. odporučiť, -í, -ia

|| odporúčať sa

1. navrhovať sa niekomu do pozornosti, ochrany, dožadovať sa pozornosti, ochrany niekoho: Odporúčal sa ku službám i na druhý raz. (Šolt.) Odporúčal sa do jeho milosti, prosiac odpustenie pre seba. (Jégé) Moja (manželka) sa vám odporúča (Al.) vás pozdravuje.

2. lúčiť sa, odoberať sa pri odchode, porúčať sa: Rhédy sa odporúčal s tým, že príde pre odpoveď. (Jégé) Opustila izbu bez slov a odporúčania. (Vans.);
pren. Pacient odporúčal sa z toho plačlivého údolia (Vaj.) zomrel;

dok. zried. odporučiť sa rozlúčiť sa, odobrať sa od niekoho: Odporučiac sa svojej panej Dulcinei, popchol Rocinanta do cvalu. (Fel.)

Naposledy hľadané výrazy

1. odpor v Slovníku slov. jazyka