Význam slova „hnev” v Slovníku slovenského jazyka

hnev, -u muž. r.

1. pocit rozhorčenosti, prudké rozhorlenie, rozčúlenie, zlosť, jed: zblednúť, očervenieť od h-u;
horieť, planúť, sršať h-om, pukať od h-u veľmi sa zlostiť;
vzkypieť, vzplanúť, vzbĺknuť h-om o prudkom záchvate hnevu, zlosti;
zahorieť spravodlivým h-om oprávnene sa rozčúliť, pohoršiť sa pre niečo;
krotiť h. mierniť zlosť;
dusiť v sebe h. snažiť sa ho utajiť;
urobiť niečo z h-u zo zlosti;
uvaliť na seba niečí h. popudiť niekoho proti sebe;
vyliať si na niekom svoj h. prejaviť ho voči nemu;

2. mrzutosť, nepriateľstvo: rozísť sa v h-e (s niekým);
byť s niekým v h-e;
Načože by si si hnev s mužom pre mňa zavádzala. (Taj.);

3. nár. babí, babský h. (liečivá rastlina) ihlica trnistá

hnevkať sa, -á, -ajú nedok. expr. hnevať sa: Neplač mi, nehnevkaj sa. (Tim.)

hnevať, -á, -ajú nedok. (koho) popudzovať k hnevu, vzbudzovať v niekom hnev, zlostiť, jedovať: Načo si otca a matku hneval? (Sládk.) Už ho začalo hnevať, že mu tak hovoria. (Kuk.) Veľmi ma hnevá, že sme sa v Lajovi tak sklamali. (Tim.);

opak. hnevávať, -a, -ajú;

dok. nahnevať, rozhnevať

|| hnevať sa

1. (na koho i bezpredm.) mať zlosť, zlostiť sa, jedovať sa: Na mňa nemáš sa čo hnevať. (Tim.)

● nehnevaj sa, nehnevajte sa, prosím;
neráčte sa hnevať (v spoločenských frázach) prepáč, prepáčte, odpusť, odpusťte, nemaj, nemajte mi za zlé;

2. (s kým i bezpredm.) byť v hneve, žiť v nepriateľstve: Zíde mu na um, že sa s ním hnevá. (Kuk.) Kým sa hnevali, Anča volala Maru len „tá Krahuľovie“. (Tim.);

opak. hnevávať sa;

dok. k 1 nahnevať sa, k 2 pohnevať sa

hnevivý p. hnevlivý

hnevko, -a, mn. č. -ovia muž. r. expr. oslab. kto sa veľa al. často hnevá

hnevlivec, -vca muž. r. zried. kto sa často hnevá, rýchlo rozhnevá, zlostník (Sládk., Dobš.)

hnevlivý, kniž. zastar. i hnevivý príd. m.

1. zlostný, nahnevaný, prísny, nevľúdny: h. pohľad, h. tón v reči;
hnevivý smiech (Vaj.);

2. ktorý sa rýchlo nahnevá, popudlivý, prchký: h. človek;
Môj syn je veľmi hnevivý (J. Kráľ);

hnevlivo, kniž. zastar. i hnevivo prísl.: h. pozerať, hovoriť;

hnevlivosť, -ti žen. r.

hnevník, -a, mn. č. -ci muž. r. človek, ktorý sa s niekým hnevá, s ktorým sa niekto hnevá: Z veľkých hnevníkov stali sa dobrí susedia. (Hor.);

hnevníčka, -y, -čok žen. r.

hnevný príd. m. zlostný, hnevlivý: h. pohľad (Kuk.);
h. hlas (Vaj.);
h-á tvár (Jégé);

hnevne i hnevno prísl.: h. pozrieť