Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „že” v Slovníku slovenského jazyka

že

I. spoj. podraď. uvádza vedľajšie vety

1. podmetové: zdá sa, že...;
ukazuje sa, že...;
vysvitlo, že...;
Neviem, ako sa mohlo stať, že sa reťaz uvoľnila.
(Hor.) Pomaly vám schodí na um, že tejto krajiny sa ľudská ruka nikde nedotkla. (Tat.) Napadlo mu, že je hájnikom. (Tim.);
teší ma, že...;
škrie, hnevá, mrzí ho, ž...;
upokojilo ho, že...;
pomýlilo ho, že...
;
často najmä po hodnotiacich výrazoch: je (nie je) pravda, že...;
je chyba, nerozum, že...;
šťastie, že...;
bolo čudné, trápne, mrzuté, že...;
je jasné, isté, možné, že...;
je dobre, nedobre, zle, že...;
Chvalabohu, že si doma.
(Heč.);
rozumie sa, že...;
páči sa mi, že...;
slúži mu za česť, že...;
dobre mi padlo, že...
;

2. prísudkové (po sponových slovesách al. po výrazoch byť v čom, na čom, záležať v čom, spočívať v čom): Ondrej ostal taký, že sa nezmohol ani na slovo. (Min.) Katra tvárila sa, že o niečom neviem. (Tim.) Čo na tom, že jej srdce skuvíňalo prázdnotou. (Záb.) Chyba záležala v tom, že ja som ho svojou otázkou pobádala k samochvále. (Šolt.) I u nich je tak, že žena opatruje groš. (Tim.) Stalo sa tak, že sa musel oženiť s najbohatším dievčaťom v dedine. (Min.)

3. doplnkové (po slovesách a výrazoch zmyslového vnímania): Videl som otca, že kľačí komusi na prsiach. (kuk.)

4. prívlastkové: Nadobudol istotu, že vec je v poriadku. (Heč.) Vznikol v ňom pocit, že sa dostal k dobrej a vážnej práci. (Min.) Rozniesla sa zvesť, že kone stoja tu von. (Tim.) Celkom obledol od strachu, že teraz neujde výplate. (Mor.) hanba sa mu stala, že nevinné dieťa zahanbilo sa zaň. (Kuk.) Povstal smiech, že i sliepky zleteli z pántov. (Kuk.) Toľko sa ich nahrnulo, že nebolo kam jablko hodiť. (Čaj.)

5. predmetové: Videl, že jeho predpoklad je správny. (Urb.) Tušil, že potom už nebude času na reči. (Tat.) Chcel som ho poučiť, že svoje deti vychovávať je povinnosťou každého rodiča. (Taj.) Aj to vie Jonáš, že kladieme základy. (Laz.) Paulínka si bola vedomá, že umrie. (Tat.) Nazdal sa, že s Katkou budú svoji. (Skal.) Hneď si pomyslela, že už dedina vie, čo sa stalo. (Čaj.) Plátenníci odvetili slovensky, že tú reč nevedia. (Záb.) Vzdorovite zavrtel celým telom, že nechce. (Kuk.) Chytil sa plota, že nepôjde. (Hor.) Rozhodol sa, že prijme bez zdráhania. (Min.) Uzriekli sme sa, že eštevec za rok rozvážime. (Štúr.) Môžem ja za to, že títo chodia sem? (Tim.) Boli by sme pripravení, že odpadne... (Chrob.)

6. spôsobové: Ty už tiež začínaš tak chodiť, že sa to na pána nesvedčí. (Jégé) Roznesú ťa tak, že ti aj sladká slina zhorkne v ústach. (Skal.) Udobrili sa pri poháriku natoľko, že sa skmotrili. (Skal.) Vec taká zriedkavá, že som ju ešte nikdy neurobil. (Kuk.) Neukázal sa tak dlho, že chlapcov už chytala nuda. (Ondr.);
vo výraze okrem toho, že (okrem že) vyjadruje mieru obmedzením: Onen že nič k tomu nedopomohol, okrem že sa o hlavy Bešeňovských postaral. (Kal.);
vo výraze ako že vyjadruje nepochybne platnú okolnosť, utvrdzujúcu pravdivosť obsahu nadradenej vety: A nehanbil by som sa za to, ako že tu sedím. (Jaš.) Dám ho súdu, ako že som Petráň. (Fig.)

7. prostriedku (v nadradenej vete býva odkazovacie slovo tým): Právna norma vzniká tým, že sa stáva platnou. (Luby) Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčili jeho oči. (Kuk.) Chcela si spomôcť tým, že odprevadí syna na stanicu. (Kuk.)

8. príčinné: Važťana vedú, že zatvoril do chlieva exekútora! (Fr. Kráľ) Napokon ho (chlapca) mierne nabili, že on dozerá na rodičov. (Jégé) Priam celý svet musí na mne oči popásať, že prvý raz chlípem škeble. (Tat.) Mal radosť, že na takú vec nikto pred ním neprišiel. (Tat.) Banoval, že neprišiel prv. (Urb.) Dosť mám jed, že ti ho musím chovať. (Tim.) som sa obával, že aj mňa schmatne a rozvešia po klincoch. (Švant.)

9. dôsledkové (= takže, a preto): Zaštikol si prst kohútikom, že sa mu krv z neho liala ako voda. (Kal.)

10. cieľové: Vrátila sa do kuchyne, že si obľahčí srdce plačom. (Kuk.) Otrel si penu z kraja pohára, že vypije. (Tat.)

11. prípustkové (vo výrazoch napriek tomu, že;
vzdor tomu, že
;
zried. i darmo že): (Vzal si horársku dcéru), nelipnúcu na módou vzdor tomu, že sa učila tiež v Bystrici šiť. (Taj.) (Betuška) nezahanbí sa ani pred prvou sedliackou krásavicou Havraného, darmo že je ona len sluhovská. (Vaj.)

II. spoj. priraď.

1. zastar. porovnávacia a) porovnáva stupeň tej istej vlastnosti al. miery (= než, ako): Naša tuhá láska tvrdšia že ten kameň. (J. Kráľ) Tá má viac rozumu že desať takých, ako si ty. (Kuk.);
b) prirovnáva vlastnosť, činnosť al. stav niekoho, niečoho k niekomu, niečomu podľa istej spoločnej črty (= ako, ani, sťa): Sám Jefrém stojí že skala. (Sládk.)

2. vo výrazoch nie že by (novšie pís. niežeby), nieto že by (novšie pís. nietožeby) spája dve vety priraď. súvetia al. dva výrazy viacnásobného vetného člena s odstupňovacím významom (= tobôž nie): Nikdy som ešte ani živého, ani mŕtveho grófa nevidel, nie že by som ho bol ubil. (Jégé) Smutno tam pipíšatku, nietožeby spevnej vtačí. (Hviezd.)

3. v dvojčlennom spojovacom výraze nie že by — ale (lež) spája dve vety priraď. súvetia al. dva výrazy viacnásobného vetného člena so zdôrazneným odporovacím významom: Nie že by sa báli veľkého bieleho psa, ale nevedia, či je v tomto dome žena. (Laz.) Stará nie že by sa bola polepšila, lež sa stávala zo dňa na deň hrošou na Šurienku. (Dobš.)

III. časť.

1. vyjadruje, že obsah vety sa podáva ako cudzia mienka al. ako priame citovanie výroku niekoho (= vraj;
reku): Poljak sa o chvíľu obliekol, že — na prechádzku. (Taj.) Pozdravili sme a že prosíme oznámiť nás pánu farárovi. (Taj.) Pozháňaj výborníkov, že sú tu z okresu. (Laz.)

2. hovor. (v priamej reči, najmä v postavení po zámene ja) vyjadruje, že obsah vety sa podáva ako domnienka, predpoklad, mienka, zdanie ap.: Ja že si ho už chytil, toho vlka. (Kuk.) A ja, veru, že ste vdova. (Kuk.)

3. (v priamej reči) uvádza zvolaciu vetu, v ktorej sa so silným citovým dôrazom vyslovuje(-ú) a) otázka vyvolaná podávateľovým rozhorčením, pohoršením, začudovaním ap.: Čože? Ja že mám odvolať, čo som povedal? Nie! Nikdy! (Zúb.) Mňa že vylúčia? (Tat.) Že už nemám peniaze? Ja že nemám peniaze? A toto je čo?! (Zúb.);
b) rozkaz, zákaz, výstraha, varovanie, dôrazné upozornenie, výzva ap.;
prísudkové sloveso je v 2. os. (= aby, žeby): Že múdre vykonáš! (Taj.) Že mi to v dedine nikomu nepovieš! (Kuk.);
c) rozličné citové stavy podávateľa (rozhorčenie, odpor, opovrhovanie, hnev, obdiv ap.);
zvolacia veta stojí obyč. samostatne: „Fuj!“ zmŕštil sa Krempašský. „Že sa nehanbíte!“ (Min.) Že som mu priam na mieste nevsotil! (Chrob.) Že to zem nosí takých ľudí! (Jes-á) Že sa nebojíš, Iva! (Podj.) „Že sa ma tak všetko spytujú!“ s úsmevom divil sa. (Taj.) Ten valach krásne píska, že sa mu chce v takej jesennej pustote. (Tim.)

4. hovor. (v priamej reči, obyč. v otázke) má zdôrazňovací, zosilňujúci význam: A tvoj kmotor že je kde? (Taj.) Zuza, a tebe že je čo? (Tim.) A to že si ho na koho vychoval takého zlého? (Jes-á) Širšiu, širšiu že založ tú kopu! (Taj.)

5. hovor. má význam vysvetľujúceho slovka (= totiž): Otec naložil, že budeme kúriť cez sviatky obe izby, aby Jožko — to už že ja — mohol si pokojne čítať. (Taj.)

6. používa sa nenáležite ako výraz na pobádanie na súhlas s výpoveďou;
však, všakže, všakver, pravda, hejže: klinček (karafiát, že? hej, ten do rakvy) (Hviezd.);

7. a) vo výrazoch len že, len-len že, len toľko že, div že, dobre že v spojení so záporným tvarom dok. slovesa v min. čase vyjadruje bezprostrednú blízkosť al. možnosť uskutočnenia prísudkového deja, predsa však neuskutočneného (= takmer áno, už-už áno): Anna bola ešte vždy vo veľkých rozpakoch. Len že jej slzy nevyhŕkli. (Vaj.) (Zahraj) dupotal okolo plota, len-len že si tenké nohy neodlámal. (Hor.) Žofa len toľko že neumrela. (Kuk.) Starý otec div že mu (psovi) dobré ráno nezavinšoval. (Taj.) „Dodo, ach, milý Dodo!“ dobre že ho neobjal, tak roztiahol ruky. (Jaš.) b) vo výrazoch len že, len-len že, len toľko že v spojení s kladným tvarom prísudkového slovesa má podobný význam ako výrazy sotva, ledva, horko-ťažko: Zuzka len že kravy, ovce nakŕmila, napojila, prišli gazdovia. (Taj.) Sivé koníky len-len že bolo vidno pod horou. (Min.)

8. hovor. vo výraze že či (je obyč. samostatnou vetou) ako odpoveď na otázku vyjadruje dôrazné prisvedčenie (= pravdaže!): „Môže?“ „Že či!“ (Ráz.) „Fujavica narobila veľké záveje?“ „Že či! Chodník k cintorínu je celý zasypaný.“ (Jaš.)

9. vo výrazoch ešte že, aspoň že uvádza vetu vyslovujúcu uspokojujúce konštatovanie (pri vystupňovanej krajnej situácii): A pri tom sedení, pri tom ležaní jednostaj myslela — až do zúfania. Ešte že v noci nebola sama. (jač.) Skupinu gaštanov povytínali aj s mocnými koreňmi, bujné krovie po celej stráni povytrhávali, ešte že nechali trochu tej zelene na kamenistom výbežku. (Karv.)

-že čast. (nesamostatná)

1. má zdôrazňovací, zosilňujúci význam a) pri niektorých zámenách, príslovkách, spojkách, častiaciach: ktože, ktorýže, čiaže, čože, kdeže, akýže, akože, odkiaľže, skadeže, aleže, veďže, nieže;
Nože, len skús, Paulínka.
(Tat.) Ej, nechže sa len zablyštia valašky, samopaly. (Pláv.);
b) pri niektorých slovesných tvaroch (najmä pri imperatíve), ak sa vetou vyslovuje rozkaz, požiadanie, prekvapenie, očakávanie, uspokojenie ap.: Hybajže mi z očú. (Pláv.) Ach, joj — iďže ho v čerty. (Kuk.) Dajteže toho hriateho! (Jégé) Nešiaľže sa mi, ty šaľo! (Jégé) Och, budeže to roboty. (Jes.) Och, bolože mi vtedy ľahko a dobre. (Švant.)

2. býva súčasťou niektorých spojok al. častíc: ledvaže, nielenže, ibaže, lenže, pravdaže;
Sotvaže usalašil sa v hoteli, už našiel na stole vizitku.
(Vaj.)

žebože spoj. podraď. kraj. spája pomenovania dvoch vecí, osôb al. činností, z ktorých o prvej sa vyvoláva fikcia, že platí v hodnote, funkcii ap. druhej;
akoby, že vraj: Vystrčí si prsty pred čelo, žebože rohy. (Ráz.) Strká konček prsta do úst, žebože cigarku. (Ráz.) Stavajú (deti) kolibky, košiare a strašia kŕdeľ ovečiek (ktoré predstavujú biele a rysavé fazuľky) veľkou čiernou fazuľou, žebože medveďom. (Ráz.)

zebra, -y, -bier žen. r. africký nepárnokopytník s čiernymi a žltými pruhmi na koži, podobajúci sa nášmu koňovi;
zool. z. horská (Eguus zebra)

žebroniť p. žobroniť

zebu neskl. muž. r. domáce zviera u orientálnych národov (Egypťanov, Indov ap.) podobajúce sa turovi;
zool. zebu (Bos indicus)

žeby

I. spoj. podraď. uvádza vedľajšie vety

1. účelové (= aby): „Ste pozorný,“ blahorečil Haso a žeby sa zavďačil, otvoril dokorán svoje srdce. (Jaš.) Šla do kuchyne, aby sa bohu pomodlila, žeby sa jej predtuchy nesplnili. (Kuk.) Zapáli papier a žeby otcovi neublížila, zakrýva plameň dlaňou. (jaš.) A žeby smiechu bolo čím viac, vzali podajedni šarvanci doma psíčkov i mačence a hádzali ich do žumpy. (Taj.)

2. predmetové, ak v nadradenej vete sú slovesá vyjadrujúce rozkaz, zákaz, dovolenie, súhlas, žiadosť, želanie;
očakávanie;
vôľu;
obavu, strach ap., al. ak prísudok nadradenej vety má záporný tvar (= aby): Len mi dovoľte, žeby som ešte jednu žiadosť predniesť mohol. (Kal.) Taký niktoš;
trpel, žeby jeho ženu tak urážali.
(Jégé) ty chceš, žeby som prerušila kúru? (Stod.) Aj to svet nevidel, žeby obecná baba, žena v úrade, slúžila. (Tim.)

3. spôsobové a) spôsob al. miera sa vyslovuje obyč. účinkom (= aby): Zmierte sa, ale tak úplne, žeby sa starý Ferenc nad tým kormútiť nemusel. (Kal.);
b) vo výraze bez toho, žeby (bežnejšie pís. bez toho, že by) — dej nadradenej vety sa uskutočňuje bez deja spôsobovej vety (= bez toho, aby): Túlila ju (hlavu) k sebe a hladkala bez toho, žeby povedala slovo. (Tomašč.) Tanky prejdú do údolia bez toho, žeby sme im v tom mohli zabrániť. (Karv.) Bez toho, že by boli počkali na odpoveď, začali strieľať z guľometov na našich. (Jes.)

4. zried. podmetové (namiesto bežnejšej spoj. aby): Ale predsa by bolo vari lepšie, žeby si tak čaju. (Jes.)

5. zried. prívlastkové (namiesto bežnejšej spoj. aby): Nieto skladby baladickej u Jána Bottu, žeby nebolo v nej alegórie. (Krčm.)

6. zried. dôsledkové (namiesto bežnejšej spoj. aby): Nie som maškara, ale na obraz boží stvorený človek, žeby som sa tešil, že ľudí zabíjajú. (Fig.)

7. zried. (vo výraze namiesto/miesto toho, žeby, pís. i namiesto toho, že by) prípustkové — vyjadruje očakávaný, ale neuskutočnený dej (= namiesto/miesto toho, aby): Tebe doniesol (cukrík) miesto toho, žeby ho sám bol zjedol. (Šolt.)

II. čast. (v priamej reči) uvádza

1. vety, v ktorých sa obyč. vo forme otázky vyslovuje pochybovanie, neistota, obava ap. (= vari, azda, hádam): „Žeby sa vojna skončila?“ hútali murári, ale pritom pochybovačne potriasali hlavami. (Zúb.) Martin: Žeby brat... bratovražda... (Stod.)

2. vety vyjadrujúce s citovým prízvukom dôrazné požiadanie, rozkaz, zákaz ap. (= aby, abyže, nech): Žeby som tú ženu dnes ostatný raz videl v mojej chyži! (Tim.) Žeby sa to nechechtalo! Bez vycierania zubáľov nemôže byť! (Jes.)

3. (v postavení po zápore nie) samostatnú vetu, v ktorej sa vyslovuje výčitka, nespokojnosť ap.: Nie žeby som bol nadal hnusniakovi. (Al.)

zechkať, -á, -ajú dok. expr. zavzdychať opakovaním citoslovca ech (Hviezd.)

zefír, -u, 6. p. -e muž. r. text. jemná bavlnená pracia tkanina, obyč. pásikovaná al. vzorovaná farebnými kockami, z ktorej sa šijú zástery al. domáce šaty;

zefírový príd. m.: z-á zástera, blúza zo zefíru

zefyr, -u, 6. p. -e muž. r. ľahký západný vietor, vánok: Obilie pod šepotom zefyru sa vlní. (Kuk.);

zefyrový príd. m.

žeh, -u muž. r.

1. (čes.) odb. spopolnenie mŕtveho (spôsob pohrebu);
kremácia: pohreb ž-om;

2. bás. zried. horúčava, páľava: Mlatom skuješ delníka odvážneho, čo nebojí sa žehu. (Roy)

žehliaci, -a, -e príd. m. na žehlenie, na hľadenie: ž-a doska, ž. stroj

žehliar, -a, mn. č. -i muž. r. odb. pracovník v žehliarni;

žehliarka, -y, -rok žen. r.;

žehliarsky príd. m.: ž. stôl

žehliareň, -rne, -rní žen. r. oddelenie, dielňa, miestnosť v odevnom závode al. podnik na odborné žehlenie;
hladiareň: Bola to miestnosť, ktorú kedysi používali na žehliareň. (Mir.)

žehlička, -y, -čiek žen. r. jednoduchý nástroj na žehlenie, hladenie tkanín, šiat al. bielizne;
hladička, hladidlo: elektrická ž.;
Irena hodvábne košele žehličkou hladkala.
(Smrč.)

žehliť, -í, -ia nedok. (čo) pôsobením tepla, talku a vlhkosti (žehličkou, hladičkou) upravovať (hladiť, urovnávať, odstraňovať záhyby) tkaninu, šaty al. bielizeň;
hladiť: Už sa v nej (v miestnosti) dávno nežehlilo. (Min.);

dok. vyžehliť, -í, -ia

žehnať, -á, -ajú nedok.

1. (koho, čo) udieľať, dávať al. žiadať, vyprosovať niekomu al. niečomu požehnanie obradným robením znaku kríža nad niekým al. nad niečím al. obradným kladením rúk na niekoho (najčastejšie pri bohoslužobných obradoch): Tu kňazi žehnali oziminy. (Heč.) Ruky sa dvíhali nad spiacimi deťmi, ako keď žehnáme niekoho. (Al.) Položil si jednu ruku na srdce a druhú žehnajúcu nad hlavu Rudovu. (Jégé)

2. arch. (koho, čo i komu, čomu) ďakovať, zdávať vďaky, blahorečiť: Naveky ich budem žehnať, že ťa nezvolili zasa za hlásnika. (Tim.) Nehnevala sa preto naň a v duchu mu žehnala. (Fr. Kráľ) Budúce pokolenia jej budú žehnať. (Jégé)

3. arch. (koho, čo i komu, čomu) žičiť, požehnávať (obyč. v želacích vetách): Boh nech ich žehná, pán veľkomožný! (Vaj.) Boh ťa žehnaj, moja vlasť! (J. Kráľ) Nech jej (panej) pánboh žehná, ako on sám ráči. (Smrek.);

opak. žehnávať, -a, -ajú;

dok. požehnať

|| žehnať sa

1. robiť na sebe znak kríža, prežehnávať sa: A národ svätý žehná sa krížom vo troje. (Sládk.) Od šibeníc zavialo, baby sa žehnajú. (Botto);
pren. Obloha sa žehnala ohnivými krížmi (Fr. Kráľ) križovali sa na nej blesky.

2. zastar. (s kým, s čím) lúčiť sa;

opak. žehnávať sa, -a, -ajú;

dok. k 1 prežehnať sa, k 2 rozžehnať sa

žehnatba, -y žen. r. bás. zried. požehnanie: Ó, práca čestná nie je kliatbou, ale žehnatbou nebies. (Hviezd.) Dážď spŕchol žehnatby na mňa. (Hviezd.)

žehra, -y, -hier žen. r. arch. žaloba, ponosa, slovný prejav nespokojnosti: Akú pravdu riekla ovca vo svojich žehrách! (Kuk.) Tu úprimní bratia, tu druhá rodina. Všetci spolu bez hnevu a žehry. (Kuk.)

žehrať, -e, -ú, -ajúci (zried. i žehriť, -í, -ia), rozk. -i nedok. arch. (bezpredm. i na čo, na koho) žalovať sa, sťažovať sa, prejavovať nespokojnosť hundraním, frflaním, šomrať: Žehre na celý svet. (Kuk.) Príde pýtať Malinku pre toho človeka, na ktorého teraz tak žehrete. (Kal.) Či div, že pani ustavične žehre, je nervózna. (Tim.) Žehrem v mysli, že sa ešte nenašiel človek. (Šolt.) A Ela aká je dáma, a nik na ňu nežehrí! (Tim.)

žehravý príd. m. arch. zried. žehrajúci: Bolesti duší a tiel prehlušili žehravé prosby, kríky a náreky hladu. (Rys.);

žehravosť, -ti žen. r.

zekonomizovať, -uje, -ujú dok. (čo) urobiť ekonomickým: zekonomizovanie pohybov;
z. výrobu

želací, -ia, -ie príd. m. lingv. vyjadrujúci želanie: ž-ie vety, ž-ia častica

želanie, -ia stred. prianie, žiadosť, túžba: vrúcne, zbožné, tajné, túžobné ž.;
nedosiahnuteľné, nesplniteľné ž.;
urobiť, vykonať niečo na niečie (výslovné) ž.;
urobiť niečo podľa ž-ia, splniť ž., vyhovieť ž-iu

želaný príd. m. kniž. žiadaný, očakávaný, vytúžený;
kýžený. Nič nepomáhalo, želaný syn neprichádzal. (Fr. Kráľ) A tu razom zjavila sa mu téma, model dávno hľadaný a želaný dušou. (Vaj.)

želať, -á, -ajú nedok. (komu čo, zried. i so spoj. aby) žičiť, priať: ž. niekomu dobrý deň, veselé sviatky;
ž. niekomu veľa úspechov v práci;
ž. niekomu šťastný návrat;
Veru by som jej želala, aby z toho niečo bolo.
(Jégé);

dok. zaželať

|| želať si (čo, so spoj. class="b0">aby i s neurč.)

1. žiadať si, priať si, chcieť: Splnilo sa mu všetko, čo si želal. (Tat.) Tomáš by si bol želal, aby kráčali pomalšie. (Zúb.) Mišo by si bol želal môcť teraz bežať. (Gráf) To nemá želaný účinok (Šolt.) taký, aký by sme si želali.

2. žiadať si, priať si navzájom: ž. si (navzájom) veľa úspechov;

dok. zaželať si

Naposledy hľadané výrazy

1. že v Slovníku slov. jazyka