Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „zvo��a” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

zvod1, -u muž. r.

1. zvádzanie, lákanie, vábenie na niečo zlé, nedovolené, nemravné. podľahnúť z-u (z-om), poddať sa z-om, naletieť falošným z-om, vzdorovať z-om;
lichotivé z-y
(Hviezd.);
(Zuza) všetko, čím žili ostatné ženy bez mužov, odháňala od seba ako zbytočné príkrasy alebo diabolské zvody. (Jil.) On zvodu starej hriešnice neodolal a odišiel s ňou. (Vans.);
premáhanie každého pokušenia a zvodu (Dobš.);

2. prostriedok na zvádzanie, lákanie, vábenie, lákadlo, vnadidlo, vábidlo, čaro: vnady a z-y tela;
Krása je prekliata a šťastie iba zvod.
(Smrek) Satan vymaľoval pôvab ich náličníc a zvodov machom zlatým. (Roy) (Predstavoval si), že naň na všetkých stranách číhajú rôzne zvody a zvodné bytosti. (Karv.)

zvod2, -u muž. r. práv. zastar. (v stredovekom českom práve) konanie na zistenie posledného držiteľa spornej veci, ktorý sa už nemohol odvolať na nijakého predchodcu

zvod4, -u muž. r. zastar.

1. podperné zariadenie, nosník (v miestnosti al. na budove): (notár vošiel) do veľkej pisárne, sklepenej takými mohutnými zvodmi, akoby sklepenie malo vydržať dážď centových bômb. (Baj.) Už práska stavba bohumilej zvod, už prvé stĺpy z podstavcov sa rútia. (Vaj.)

2. nebeský zvod nebeská klenba, obloha: Zlaté pásy večernej hmly zdobili nebeský zvod. (Čaj.) Chcel vidieť celý zvod nebeský razom. (Vaj.) skvostný zablysol na neba zvod. (Jes.)

zvod2, -u muž. r.

1. zvedenie, zvádzanie, odvádzanie niečoho zhora dolu: z. blesku do zeme] z. vody zo strechy;
z. niečoho do potoka, do kanála
;

2. prostriedok slúžiaci na zvedenie, odvedenie niečoho (obyč. zhora dolu): z. uzemnenia;
zhotoviť z. atmosferických výbojov, z. elektrického prúdu;
zviesť z. antény;
vykopať z. pre niečo do kanála
;

3. zvedenie, sústredenie dačoho na jedno miesto: z. dobytka do spoločných maštalí;

hosp. trochu zastar. sústredenie dobytka na jednom mieste na jeho odpredávanie, odovzdávanie ap.: viesť kravu na z., ponuka, predávanie na z-och, povinné z-y dobytka;

4. kniž. zastar. zhrnutie niečoho do jedného celku;
zväzok: letopis je zvodom rozličných textov;
R. 1834 a 1834 obohatil literatúru novým veľkým dvojzväzkovým zvodom.
(Vlč.);

zvodový príd. m. k 1, 2 : z. kanál, z-á rúra;
el. tech. z. odpor ktorý je zapojený na zvod

zvodca, -u, mn. č. -ovia muž. r. kto zvádza, vábi, nahovára, navádza na niečo, najmä na zlé, nemravné, zakázané a pod.;
pekný, príťažlivý muž: z. (vydatých) žien, z. dievčat;
z. mojej milenky
(Vaj.);
Bol by obyčajným zvodcom ženy, ktorej lásku zneužil so lživým predstieraním, že si ju vezme. (Jégé) A národ, klátivý, nestály, nevyspytateľný, uveril zvodcom. (Vans.);
pren. Akým zvodcom k úprimnosti je čakanie potme (Jégé) lákadom;

zvodkyňa, -ne, -kýň žen. r. žena zvádzajúca mužov (obyč. na pohlavný styk);
prostitútka;
pekná, pôvabná žena: (Z izby) vychádzali zlomení bradáči, blčiace zvodkyne. (Karv.) Sú mestá, podobné polnočným zvodkyniam. (Karv.);

zvodcovský príd. m.: z-é pohľady

zvodič, -a muž. r. kniž. zastar. zvodca: (Valgatha) nadával starcovi do zvodičov. (Kub.)

zvodidlo, -a, -diel stred. zried. lákadlo, vábidlo, vnadidlo: Drobeckovci sa nepodkladali nikdy surovej moci, ani zvodidlám. (Kuk.)

zvodiť, -í, -ia nedok. zastar. zvádzať: Úsmechom mladým dievčence zvodí. (Sládk.) Líška ako nejaká vševedkyňa umie i zvodiť i dobré rady udeľovať. (Dobš.)

zvoditeľ, -a, mn. č. -lia muž. r. zastar. vodca;
pokušiteľ: Zvoditeľ bol jej totiž pustil do krčaha zlatých peňazí. (Škult.) Neuvrž nás v pokušenie a od zlého zvoditeľa vysloboď nás. (Horal) Utekaj, diabol zvoditeľ, lebo ťa päsťou rozdrvím. (Tim.);

zvoditeľka, -y, -liek žen. r. zvodkyňa: Všade vymotal sa z osídla zvoditeliek;
myslel si totiž, keď daktorá len naň pozrela, že ho už chce zviesť.
(Tim.);
pren. Zvoditeľkou bol borovička (Vaj.) prostriedok, ktorý zlákal na niečo.

zvodivý príd. m. kniž. zried. zvodný, zvádzajúci: Spády zvodivej koketérie. (Urbk.)

zvodkyňa p. zvodca

zvodlivý príd. m. zastar. ktorý zvádza, vábi, láka, lákajúci, lákavý, vábivý;
zvodný: Koľko krásy v črtách týchto, v črtách týchto vábivých! Koľko ohňa, koľko žiare v ústkach týchto zvodlivých! (Hviezd.);
zvodlivý filozof, ktorý zvádzal zástupy (Kuk.);

zvodlivo prísl. (Hviezd., Kuk.)

zvodnatený, star. kniž. i zvodnatelý príd. m. ktorý sa stal vodnatým, ktorý zvodnatel: z. ocot, z-é víno, z-á liehovina;
z-é oči
kalné, zakalené;
pren. (Agitácia) je mizerná, slabá, zvodnatelá ľahostajnosťou takzvanej inteligencie (Vaj.) plytká, neúčinná.

zvodnatieť, -ie, -ejú dok. stať sa vodnatým;
premeniť sa na vodu: Cesta zvodnatela. (Jes.) Zvodnateli mi oči. (Hviezd.);
pren. Pretúrska krv v ňom zvodnatela (Kuk.) stratil rodovú hrdosť, temperament;
pren. Strata pointy, celkové zvodnatenie reči (Jes-á) strata účinnosti.

zvodnatiť, -í, -ia dok. zried. (čo) urobiť vodnatým;
premeniť na vodu: Prudké osiny slnka zvodnatia bielosť snehu. (Fig.)

zvodnica1, -e, -níc žen. r. vodohosp. žliabok, prekopa na zvádzanie, odvádzanie vody, rigol: vykopať, vybudovať z-u

zvodnica2, -e, -níc žen. r. zvodkyňa: Toto je príbeh o dvoch sestrách, Marte a Márii. Úlohu zvodnice hrá v ňom Marta. (Chrob.)

zvodník, -a, mn. č. -ci muž. r. kto zvádza na niečo, zvodca: Cudzí ľudia zdali sa jej byť zvodníkmi. (Vaj.) Tak trochu zvodník, trochu podvodník je starý vodník. (Novom.);
pren. Chodník zvodník, cesta drží prísl. chodník nevedie k cieľu.

zvodniť, -í, -ia dok. odb. (čo) pridať, priliať vody do niečoho (obyč. do mlieka), rozriediť vodou: zvodnené mlieko;

nedok. zvodňovať, -uje, -ujú

zvodňovať p. zvodniť

zvodný1 príd. m. ktorý svojou krásou, príťažlivosťou, pôvabom ap. zvádza, vábi, láka na niečo, zvádzajúci, lákajúci, vábiaci, vábivý, lákavý;
vyvolávajúci, vzbudzujúci v niekom erotické, ľúbostné túžby al. pocity, dráždiaci zmysly;
príťažlivý, pôvabný: z. úsmev, z. pohľad, z. hlas, z-é oči, z-é pery, ústa;
z-é telo, z-á žena, z-é dievča;
z-á krásavica
(Hviezd.);
z-á čertica (Urbk.);
z-é, líškavé reči (Taj.);
z. návrh (Vaj.);
z-á myšlienka (Kráľ);
hriešne a z-é pôvaby (mráz);
z-á milota (Jégé);
z-á moc (Jes-á);
odporovať z-ým pokušeniam sveta (Urbk.);
dve snehobiele Sirény so zvodným poprsím (Vaj.);
Had priplazil sa k jej (Evinmu) uchu a šeptal zvodnými a mäkkými slovami. (Fig.);

zvodne prísl.: z. sa smiať, z. pozerať;

zvodnosť, -ti žen. r.: Dievčatá tak rady sprobúvajú účinok svojich vnád a svojej zvodnosti. (Jégé)

zvodný2 príd. m. slúžiaci na zvádzanie, odvádzanie nejakej tekutiny na iné miesto, zvodový: z. kanál, z-á rúra, z-é potrubie

zvodový p. zvod2

zvoľa (star. i zvôľa) -le žen. r.

1. bezohľadné a svojvoľné konanie, svojvôľa, samovôľa;
protizákonnosť, násilie: z. imperialistov;
(Zamestnanci) vyhnaní zvoľou fašistického režimu.
(Fab.) Ľud hornej Oravy skoro celé 17. storočie trpel pod zvoľou pánov. (Fab.) Aký bol v tom zákon? Akiste nijaký. Len zvoľa. (Tat.);
bitý žitia zvôľou (Ráz.);

2. zastar. samopašné, voľné konanie, samopašná nálada, samopaš, roztopašnosť: Plesk, zvoľa, výsk do popuku, šuhaj ako v raji pláva. (J. Kráľ) Vtedy i mňa divná, hej! nadíde zvoľa: vezmem si píšťalku, vyjdem si do poľa. (Horal) Voľný muž i zvôľou ľahko skysá. (Ráz.)

zvôľa p. zvoľa

zvolací, -ia, -ie príd.: gram. z-ia veta v ktorej sa osobitnou formou (najmä intonáciou, časticami) vyjadruje citový postoj k jej obsahu (k oznámeniu, k žiadosti al. k otázke)

zvoľakadiaľ zám. prísl. z nejakého neznámeho, neurčitého al. presne neurčeného miesta, odkiaľsi, skadiaľsi, odniekiaľ: Odkiaľ, odkiaľ nie, ale zvoľakadiaľ sa len musí vyhrabať ten groš. (Al.) Vy ste zvoľakadiaľ ukradnuté. (Hor.) zvolanie, -ia stred. prudké, náhle vykríknutie, výkrik: náhle z., počuť z.;
Vtom zopakovalo sa bolestné zvolanie.
(Fig.)

zvolať1, -á, -ajú dok.

1. (čo, s predmetovou vetou) nahlas, prenikavo vysloviť, povedať niečo (obyč. v istom citovom rozpoložení);
zakričať, skríknuť;
vykríknuť: hlasno z. niečo, prekvapene, pohoršene, rozhorčene z. niečo;
z. niečo hlasom náruživým
(Kuk.);
z. niečo vysokým, neprirodzeným hlasom (Gráf);
„Mučili ma,“ zvolal zas temno, zaškrípajúc zubami. (Jégé) „A ty sa smeješ?“ zvolal on s bolestnou výčitkou. (Kuk.)

2. (čo na koho) nahlas vyslovenou vetou (obyč. zvolacou) al. oslovením sa obrátiť na niekoho;
zavolať na niekoho;
osloviť niekoho: „Čože ti je zas, čože sa mračíš?“ zvolá na mňa. (Jégé) „Nože, mladý zať,“ zvolal na Ondreja, „nože si trochu medzi nás.“ (Krno) Berci veľkým hlasom zvolal na krčmára: „Starý, odprac zo stola fľaše a poháre!“ (Štítn.)

zvolať2, -á, -ajú dok.

1. (koho, čo) zavolať viacerých na jedno miesto;
zavolaním al. iným znamením zhromaždiť, sústrediť na jedno miesto: Musím teraz zvolať pol rodiny, tehlu vyviezť, posprávať komíny. (Ráz.-Mart.) Zvolala do svojej izby celé Piargy, hriala pálenku. (Švant.) Ráno po ústupe zvolal dôstojníkov a poddôstojníkov do malej kancelárie píly. (Min.)

2. (čo, koho) osobitným nariadením, rozkazom, dekrétom, výzvou ap. povolať, dovedna, zhromaždiť (najmä členov istého orgánu al. organizácie na rokovanie, poradu, na vykonávanie funkcie ap.): z. Národné zhromaždenie, Slovenskú národnú radu, z. zasadnutie vlády, z. členov strany na schôdzku, z. snem, z. sjazd strany, z. zasadnutie národného výboru, z. robotníkov na pracovnú poradu, z. medzinárodnú konferenciu;
z. obecné zastupiteľstvo
(Fr. Kráľ);

nedok.. zvolávať

zvolávací, -ia, -ie príd. m. určený na zvolávanie, povolávanie niekoho;
voj. z. lístok písomné predvolanie, ktorým sa povolávajú osoby vo vojenskom pomere na vykonanie základnej vojenskej služby al. vojenského cvičenia: doniesť, doručiť niekomu z. lístok, dostať z. lístok

zvolávanka, -y, -nie žen. r. hovor. zried. pozvánka: napísať, poslať z-y

zvolávať, -a, -ajú nedok.

1. (koho, čo) povolávať viacerých na jedno miesto;
volaním al. iným znamením zhromažďovať, sústreďovať na jedno miesto: Ženy zvolávali deti. (Fel.) Stariga gagoce, zvolávajúc svoje mladé, strativšie sa od nej v tej trmevrme. (Kuk.) Kohút už zvolával svoju čeľaď na pánty. (Vaj.);
zvony zvolávajúce ľud na vzkriesenie (Heč.);

2. (čo, koho) osobitným nariadením, rozkazom, dekrétom, výzvou ap. volať dovedna, zhromažďovať (najmä členov istého orgánu al. organizácie na rokovanie, poradu, na vykonávanie funkcie ap.): zasadnutie výboru zvoláva predseda;
sjazdy strany zvoláva ústredný výbor;
I zvoláva kráľ na štvrtý deň vodcov svojich k rade do šiatra svojho.
(Kal.) Ľudová strana zvoláva na 6. októbra do Žiliny schôdzku výkonného výboru. (Urb.) Schôdzky a demonštrácie zvoláva Komunistická strana (Smrč.) organizuje.

3. (koho, čo na koho, na čo, kam) privolávať niekoho al. niečo (obyč. niečo zlé, nepríjemné) na niekoho al. na niečo: (Bláznivý Simeon) hromžil a zvolával na hlavy poslucháčov síru a oheň. (Zúb.) Zvolával pomstu na naše hlavy. (Hor.) Otecko, nezvolávajte nešťastie do domu. (Jil.);
hovor. z. na niekoho všetkých čertov a diablov želať niekomu všetko zlé;

4. (koho, čo) privolávať, volať niekoho al. niečo za istým účelom;
vyzývať na niečo: Chvíľami sa zdalo, že bubnuje, že zvoláva na pomoc každého, kto chce a vládze pomôcť. (Štef.) (Veľký rečník) zvoláva zástupy na obranu vlasti. (Kuk.) Svätovít so slovenským vodcom Slávom do zbrane zvoláva celý národ. (Vlč.);
pren. Svedomie starých hodín storočným tiky-taky zvoláva na poplach. (Heč.);

dok. k 1, 2 zvolať1

Naposledy hľadané výrazy

1. zvo��a v Slovníku slov. jazyka