Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „zvesť” v Slovníku slovenského jazyka

zvesť, -ti žen. r.

1. kniž. zpráva;
chýr, novina: dobrá, príjemná, radostná, poplašná, tajná z.;
oznámiť, povedať z. niekomu;
rozširovať z-i;
prišla, doletela, rozniesla sa z.;
kolujú z-i;
z. o smrti dakoho

Jóbova i jóbovská z. veľmi smutná zpráva;

2. kniž. zried. pamiatka, stála spomienka;
povesť šírená ústnym podaním: Len kto zachová zvesť o tvojej sláve? (Bar.) Chudobným krpčiarom dostalo sa z toho (ukradnutého) vždy niečo, už i len prezvesť, ktorá delila obyvateľstvo ako za Jánošíka. (Ráz.)

3. náb. zvestovanie, kázanie. z. slova božieho;

4. mn. č. obyč. v zvesti úradný časopis na oznamovanie rozličných zpráv, nariadení, zákonov, opatrení ap.: Školské zvesti;

5. mn. č. obyč. v zvesti rubrika v novinách na uverejňovanie drobnejších z= práv, oznámení ap.: zvesti zo sveta

zvesť1, -a, mn. č. -ovia muž. r. kniž. zastar. zvestovateľ, posol: Obzerala si ho lepšie, zvesta nového kráľovstva. (Kuk.);

náb. rozširovateľ kresťanskej vierouky, vierozvest: A k pápežovi by nebolo ísť so žiadosťou o zvestov? (Jégé)

zvesť2, -u, mn. č. -y muž. r. zastar. zpráva, zvesť, novina: Mráz obišiel kráľovnú, čitajúc smutné zvesty na tvárach poslancov. (Kal.);
pren. Na ústach sedí jej zvest veselý (Sládk.) zvestuje radostnú novinu.

zvestca, -u, mn. č. -i i -ovia muž. r. kniž. zastar. zvestovateľ, posol: Voda Váhu je malá a nevládze odplaviť nových zvestcov alebo ich náuku. (Hor.)

zvestoň, -a muž. r. kniž. zastar. zvestovateľ, posol: Viem, že si mi zvestoňom nového ruchu v národe. (Škult.) Nie som Kristus;
len som prišiel pred ním, jak rýchly zvestoň chodí pred kráľom
(Hviezd.)

zvestovanie, -ia stred. náb. (podľa biblického podania) oznámenie Panne Márii, že privedie na svet Ježiša: cirk. Zvestovanie Panny Márie 25. marca

zvestovať, -uje, -ujú nedok. i dok.

1. (čo, čo komu) upovedomovať, upovedomiť niekoho o niečom, oznamovať, oznámiť, ohlasovať, ohlásiť, hovoriť, povedať niečo (obyč. slávnostným, nevšedným spôsobom): z. veľkú novinu, z. smutnú zprávu;
Jano, Zuza sa bude vydávať,“ zvestoval štrnásťročný honelník Paľko.
(Rys.) „Eva sa utopila,“ zvestovala mu Ilčíčka. (Urb.);
náb. z. slovo božie šíriť kresťanské náboženstvo;

2. kniž. (so spoj. class="b0">že) znamenať niečo, byť znamením niečoho, dať, dávať najavo: Pred nimi zasadené zástavy do zeme zvestovali, že tu Bešeňovskí, tam Potockovskí svoje stánky rozostavali. (Kal.) Všeobecné chrápanie zvestovalo o chvíľku, že v chalupe všetko spí. (Kuk.) Neodpovedala, iba dlhým pohľadom mu zvestuje, že ho bude očakávať. (Kuk.)

3. trochu zastar. (čo, čo komu) vyslovovať predpovedať o dačom, predpovedať: Ale príde čas, kde prehliadneš a uznáš, že ti je na osoh dnešné utrpenie. To ti zvestuje tvoj otec na smrteľnej posteli. (Kuk.) (Bratia) chovajú tuná aj smrti oddané deti aj jej samej život zvestujú. (Dobš.)

4. zried. (čo) byť predzvesťou niečoho. mrak zvestujúci záhubu;
Prešibol náhly závan, zvestujúci odmäk.
(Laz.);

opak. zvestúvať, zried. i zvestovávať, -a, -ajú

zvestovateľ, -a mn. č. -lia muž. r. kniž.

1. kto niečo oznamuje, zvestuje, kto prináša zvesť, šíriteľ zprávy, myšlienky, hlásateľ, oznamovateľ: z. chýru;
Zazrel som vás a ponáhľam sa, abych bol prvý zvestovateľ dobrej zprávy!
(Vaj.) Kollár, zvestovateľ vzájomnosti slovanskej. (Štúr.);
cirk. z. slova božieho, z. evanjelia vierozvest;
kňaz;

2. kto predvída niečo a ohlasuje to: z. revolučnej búrky, z. novej doby;
Moyzes zjavil sa nám všetkým ako Ján Krstiteľ, ako predchodca a zvestovateľ konečnej, už blízkej spásy.
(Vaj.)

3. to, čo svedčí o blízkom príchode niečoho, náznak budúceho diania, predzvesť: vojna je z-om smrti;
mráz je z. pekného počasia, bocian je z-om jari;
Táto trojica je zvestovateľom novej zory na horizonte belgického umenia.
(Len.);

zvestovateľka, -y, -liek žen. r. (Krčm.)

zvestovávať p. zvestovať

zvestúvať p. zvestovať

Naposledy hľadané výrazy

1. zvesť v Slovníku slov. jazyka