Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „zru��n��” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

zrúbať sa, -e, -u dok. hovor. expr. opiť sa: Daj s tým pokoj, ešte sa tu zrúbeme. (Urb.)

zrukovať sa, -uje, -ujú dok. zastar. zasnúbiť sa: Mladý s mladou zrukujú sa a vymenia si prstene. (Dobš.) Večer môžeme sa zrukovať. (Záb.)

|| zrukovať (koho) zasnúbiť: Pojal dievčinu i syna za ruky, zrukoval ich a požehnal ich. (Dobš.)

zrumeniť sa, -í, -ia dok. kniž. sfarbiť sa do červena, sčervenieť, zapýriť sa: Zrumenia sa jej líca. (Ráz.) Zrumenila sa tvár devina. (Vaj.) Pokročí dievka, aj sa zrumení. (Ráz.)

|| zrumeniť zried. (čo) urobiť červeným, sfarbiť do červena: Páli slnko, až zrumenilo tvoje bledé líce. (Vaj.)

zrub, -a/-u muž. r.

1. otesané brvno, otesaná klada, drevený trám (obyč. ako časť drevenej konštrukcie). drevo na zruby drevených domov a iných budov (Vans.);
Tam chalupa, má zruby tiež. (Hviezd.) Vešia ju (kapsu) na vyčnievajúci koniec zrubu. (Chrob.);
štrbiny medzi zrubmi vyplnené machom (Ondr.);

2. nižši štvorcová konštrukcia z tesaných brvien ako ohrada na studni: Už ukázalo sa vedro nad zrubom. (Vaj.) Jano ťahá vodu, zrub vŕzga. (Taj.);
krytý zrub studne (Tim.);

3. stena (dreveného domu) skladajúca sa z otesaných brvien: škáry v zrube (Chrob.);
Stanú pred kolibou, zrubom ktorej prežaruje ešte niečo. (Raz.) Stajňu dohasili, zrub skoro celý zostal. (Kuk.) Blesk udrel do veľkého hradného zrubu. (Hor.)

4. dom, domec z otesaných brvien;
chata: zruby sťa klietočky (Kuk.);
drevené z-y;
Keď Milica vyšla zo zrubu, otvoril sa pred ňou les ako chrám.
(Hor.);

zrubový príd. m.

1. pozostávajúci, utvorený zo zrubov, z drevených trámov: z. domec, z-á stena, z-á stavba, z-á hrádza;

2. utvorený zo zrubov ako domcov z brvien: z-á osada, z. tábor;

zrúbok, -bka muž. r. zdrob. k 1

zrúbaný1 príd. m.

1. odrezaný od koreňovej časti, zoťatý. z. kmeň, z. strom;

2. zbavený stromov stínkou: zrúbaná dúbrava (Sládk.);
z-é plochy;
jedna strana vrchu zrúbaná
(Ondr.)

zrúbaný2 príd. m. hovor. expr. opitý, spitý: t. na mol;
Ten bol včera zrúbaný, ľudia moji.
(Bedn.)

zrúbať, -e/-a, -u/-ajú dok.

1. (čo) sekerou al. iným nástrojom zoťať, sťať: t. strom;
Kráľ dal topoľ zrúbať.
(Dobš.) Zrúbeme starú bučinu a pôjdeme do jedliny. (Ondr.)

2. (koho, čo) posekať, zabiť, zničiť, zahubiť sečnou zbraňou. Jedenásty Turek Božka zrúbal. (Vaj.) Na sneme v Onode zrúbali vyslancov turčianskych. (Bodic.) Po krvavom zápase zrúbaná je turecká posádka. (Škult.)

3. (čo) odťať, odrúbať: Jednu (hlavu) zrúbeš, miesto nej druhých tisíc vstáva. (J. Kráľ)

4. expr. (koho) zbiť, zmlátiť: Veď ja ti ukážem, zrúbem ich na kapustu. (Kuk.) Zrúbať ho (chlapca) musel otec hneď na mieste. (Laz.)

zrubec, -bca muž. r. zried. zárez, záhyb, schod: Sama si vyťala prvý zrubec do skleného vrchu, po ktorom bolo treba prejsť. (Fig.);

zrubček, -a muž. r. zdrob.

zrubený príd. m. postavený, urobený zo zrubov, pozostávajúci zo zrubov: z-á koliba (Chrob.);
z-é steny (Jes-á);
z. hrad (Hor.)

zrubiť, -í, -ia nedok. (čo) skladať, robiť zo zrubov: Ukázal na domec, zrubený zo silných brvien. (Jégé)

zrúbok p. zrub

zrubový p. zrub

zrúcanina, -y, mn. č. obyč. v zrúcaniny, -nín žen. r. zvyšky múrov nejakého stavania, ruina, rozvalina, rumovisko, rumy: z-y hradu, zámku;
zrúcaniny Strečna
(Jes-á);
(Z budovy) trčalo len niekoľko zrúcanín, už trávou a krovím zarastených. (Jégé);

pren. expr. zvyšok, zvyšky niečoho: zrúcaniny starého blahobytu (Kuk.);
Chodí po zrúcaninách bývalej domácnosti. (Letz);
pren. expr. Som zrúcanina, na nič nie súca (Tim.) zničený, chorý človek

zrúcanisko, -a, -nísk stred. zrúcanina, rumovisko, rumy: tisícročné z-á (Fig.);
z. Kláštoriska (Mor.);
Nemohla som nevidieť zrúcaniská povedľa nových stavieb. (Laz.)

zručať, -í, -ia dok.

1. (o niektorých zvieratách) vydať hlasný ťahavý zvuk, zaryčať, zaručať: V ohradenom kúte zlostne zručal bujak. (Laz.) Saň zručí hladom. (Vaj.);

pren. expr. (o človeku) silno zakričať, zrúknuť: A keď jej dobre padne, nech sa váľa! — zručal zrazu Kováčik. (laz.)

2. expr. (o niektorých prírodných javoch vyvolávajúcich al. vydávajúcich silné zvuky, šumy) zahučať: Víchor zručal. (Hviezd.) Hory zručali. (Švant.)

zrúcať, -a, -ajú dok. (čo) zmeniť na zrúcaniny, zboriť, zbúrať, rozváľať, zrútiť: z. mesto, z. hradby;
z. staré domy;
z. niečo do gruntu;
Zrúcali ste za nami všetky mosty.
(Karv.);
pren. Zrúcali starý štát (Hor.) odstránili, rozvrátili.

|| zrúcať sa rozpadnúť sa, zboriť sa: pren. Plán sa mu ide zrúcať. (Heč.)

zruchotať, -oce, -ocú, -tajúc dok. expr. zried. zabuchotať, zarachotiť: Vtom zruchotal voz ťažký, rebrinový. (Hviezd.)

zručiť, -í, -ia dok. nár.

1. (čo na koho) zvaliť;
obviniť niekoho z niečoho: Boli by to na môjho chlapca zručili. (Kuk.)

2. (čo na koho, komu, čomu) zveriť, spoľahnúť sa v niečom na niekoho: Na boha zručí svoju vec. (hviezd.) Zruč ju prosto nebesám. (Hviezd.)

zručný príd. m.

1. taký, ktorý vie prácu rýchlo a dobre urobiť, obratný, šikovný (v pohyboch): z. master, z. robotník, z. obchodník;
z. kreslič
(Vaj.) Bola zručná v šití. (Zgur.);
mať z-é ruky;

2. svedčiaci o šikovnosti, obratnosti: Obišiel ju (loď) zručným oblúkom. (Kuk.);
z-á odpoveď (Kuk.);
Rozširovali knihy na veľmi zručný spôsob. (Vaj.);

zručne prísl. obratne, šikovne, s ľahkosťou. Pohybuje sa zručne a pružno. (Kuk.) Zuzka zručne pradie. (Rys.) Novela je napísaná zručne. (Vaj.);

zručnosť, -ti žen. r. obratnosť, šikovnosť

žrúdlo, -a stred. nár. klenutý vchod;
žudro: Kráčali spod kostelného žrúdla von. (Vaj.)

zrudnúť, -ne, -nú, -dol, zried. i zrudnieť, -ie, -ejú dok. kniž. zastar. očervenieť;
začervenať sa: Zrudlo biele more na krvavý šarlát. (Škult.) Zrudol v tvári ako varený rak. (Vaj.) Martin sa začervenal, zrudol. (Podj.) Nezrudnela pomstou skráň. (Hviezd.)

zruinovaný príd. m. ktorý bol privedený na mizinu, zničený: obnoviť zruinovanú domovinu (Fr. Kráľ) Predali (obrazy) zruinovanému umelcovi na licitácii. (Bod.);
z-é telo (Urb.)

zruinovať, -uje, -ujú dok.

1. (koho, čo) priviesť na mizinu, zničiť: Chceš zruinovať úbohého obchodníka? (Mňač.);
z. hospodárstvo;
Ja si pľúca zruinujem pre Vás.
(Hruš.)

2. (čo) obrátiť na ruiny, rozrumiť: Pri dobývaní kostol zruinovali vojská Komorovského. (Al.)

zrúknuť, -ne, -nu, -kol dok. expr.

1. (o človeku) silno zakričať, skríknuť, zrevať, zarevať: Artuš zrúkol, schrčal dute. (Hviezd.) Harmonikár zrúkol, čo mal hrdla. (Jes-á) Žandár naňho zrúkol, že mu roztrepe papuľu. (Heč.)

2. (o zveri, o niektorých predmetoch vydávajúcich silný zvuk) zaryčať, zarevať, zrevať;
zahučať: Vlk zrúkol tak, že krajina zatriasla sa. (Sládk.) Zrúkla siréna. (Jes-á)

zrumenený (zastar. i zrumenelý) príd. m. kniž. sfarbený rumeňom, červený;
zapýrený: z-á tvár;
Celá zrumenená zaplakala.
(Vaj.) Ostali zrumenené znaky po tejto nežnosti. (Fig.);
zrumenený od rozpakov (Kost.);
Tvár za riasu skryl zrumenelú. (Hviezd.)

zrumenieť, -ie, -ejú dok. kniž. zafarbiť sa na červeno, sčervenieť, očervenieť;
zapýriť sa: Magdušine líca zrumeneli. (Šteinh.) Zápalom zrumenie chladná tvár. (Vaj.) Predsa zrumenela (Nanai), keď vkročil Ustinga. (Fig.);
pren. expr. Večerná Moskva zrumenela svetlami (Mih.) začala žiariť.

zrumený príd. m. kniž. obrátený na rumy, rozrumený, rozbúraný: z-é oltáre (Vaj.);
z-á bašta (kuk.)

Naposledy hľadané výrazy

1. zru��n�� v Slovníku slov. jazyka