Význam slova „zlosť” v Slovníku slovenského jazyka

zlosť, -ti žen. r.

1. prudké vzrušenie, rozčúlenie, rozhorčenie podmienené pocitom hnevu, nenávisti, nevraživosti, odporu, podráždenia ap., hnev, srd: zožltnúť, sčervenieť, zblednúť od z-i;
sršať, soptiť, planúť z-ou;
triasť sa od z-i (z-ou), premáhať, opanovať z., schladiť si z., pukať od z-i (z-ou), zachádzať sa od z-i (z-ou), zadúšať sa, dusiť sa z-ou veľmi sa zlostiť;
vyliať, vybiť si z. na niekom prejaviť ju voči niekomu;
z. v ňom vrie, kypí, z. ním lomcuje, z. ho berie, myká ho od z-i;
hovor. má ho rozdrapiť od z-i, má ho (ide ho) roztrhať od z-i o prudkom záchvate hnevu;
z. v ňom prepukla, vstúpila doňho z., zmocnila sa ho z. nahneval sa, nazlostil sa;
prehltnúť, prežrieť z. premôcť hnev;
z. ho prešla vyprchala z neho;
z. v ňom schladla zmiernila sa;
urobiť niečo v slepej z-i v nespravodlivom hneve;
urobiť niečo niekomu na z. napriek, navzdor;

2. zried. zloba, zlo: My pôjdeme tiež za vami ta, kde zlosť sveta musí stáť pre hrobu tíš. (Ráz.);
Človek do toho (sveta) vniesol zlosť, biedu, vraždu. (Jégé)

zlostiplný príd. m. zried. plný zlosti: zlostiplná mať (Hviezd.)

zlostiť, -í, -ia, rozk. zlosť/zlosti nedok. (koho, čo) vzbudzovať v niekom zlosť, hnev, popudzovať k zlosti, hnevať: Zlostila ma jeho posmešná zhovievavosť a prezývky. (Jes-á) Zlostilo ho, že nebol pozvaný na aristokratický večer. (Škult.) Viem, že ťa zlostilo, keď ťa druhý volal. (Taj.) z. psa;

opak. zlostievať, -a, -ajú;

dok. nazlostiť

|| zlostiť sa (na koho, na čo i bezpredm.) byť ovládnutý zlosťou, hnevom, hnevať sa, srdiť sa;
rozčuľovať sa: z. sa sám na seba;
Ja sa na svojho Paľa už ani nezlostím. (Tat.) Čo toľko vraví!? zlostí sa v duchu Saba. (Tim.) (Stará mať) sa zlostí pre polliter vína. (Taj.);

opak. zlostievať sa;

dok. nazlostiť sa

zlostník, -a, mn. č. -ci muž. r.

1. kto sa často, veľa zlostí, rýchlo rozhnevá, zlostný al. nazlostený človek: Nedbám, — oddudre zlostník. (Heč.) Rada bola, že si „oddýchne“ od toho zlostníka — syna. (Taj.)

2. pejor. človek zlých vlastností;
zlý, zlomyseľný človek: Omáľaná zlostníkmi a hlupákmi zneužívaná slovenská bieda. (Vaj.) Ukáž, ako treba zlostníkov vykúriť. (Jes-á);
zlostníci tohto sveta (Vans.);

zlostnica, -e, -níc žen. r.

1. zlostná žena;

2. pejor. zlá, zlomyseľná žena;

zlostnícky príd. m. zried.

zlostný príd. m.

1. ktorý sa rýchlo nazlostí, náchylný k zlosti, srditý, hnevlivý;
prchký: z-á povaha;
Bola zlostná, skoro vždy nahnevaná. (Tim.) Je to rozmaznané, zlostné chlapčisko. (Fr. Kráľ) Priviedol si domov zlostného ovčiarskeho psa. (Tat.)

2. ovládnutý zlosťou, hnevom, zlostiaci sa, nazlostený, nahnevaný. Musím sa s ním pozhovárať, kým som zlostný. (Bod.) (Jožko) bol zúfalý a zlostný. (Štef.)

3. vyjadrujúci zlosť, hnevný, srditý. z. pohľad, úsmev, hlas, z-á tvár;
Zachytil v jeho oku zlostný, vzdorovitý blesk. (Kuk.) Potom to všetko prečiaral rýchlymi, zlostnými ťahmi. (Min.) Prevlastné dievky mala nezriedka aj zlostnú slinu (Laz.) slová plné zlosti, nadávky.

4. trochu zastar. zlý;
zlomyseľný. Cez oheň, krv si ťa vymôžem od zlostného, neprajného sveta. (Taj.) (Sklamané dievča) nezúfa, ani nekľaje podvodníka zlostného. (J. Kráľ);

zlostne prísl.: z. hľadieť, gániť, pozerať na niekoho, z. sa usmiať, z. šomrať, hovoriť, vykríknuť;
z. zahriaknuť niekoho;

zlostnosť, -ti žen. r.