Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „vyu��i��” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

vyúčať,vyúčať sa p. vyučiť, vyučiť sa

výučba, -y žen. r. zastar. vyučovanie: minister v-y (Vlč.);
Deti ostali bez výučby. (Kuk.) Mal povrchnú výchovu a ešte povrchnejšiu výučbu (Vaj.) vzdelanie.

vyučenec, -nca muž. r. zried. učený človek, vzdelanec, učenec: Kade chodí? Za dákym vyučencom. (Ráz.-Mart.)

vyučenský príd. m. zastar. výučný: v. list, v-á knižka (Taj.)

vyučenstvo, -a stred. zastar. vyučenie, najmä remeslu: Zákon nedovoľuje bez vyučenstva remeslo robiť. (Taj.)

vyučený príd. m. ktorý nadobudol predpísanú kvalifikáciu v určitom odbore, obyč. v remesle: Som vyučený tesár. (Taj.);
v. remeselník (Kuk.);
v. krajčír (Jégé)

vyučiť, -í, -ia dok. (koho čomu, koho za čo, koho čo, koho s neurč.) poskytnúť niekomu odbornú prípravu v nejakom odbore, poskytnúť niekomu vzdelanie: Chcel syna niečomu vyučiť. (Kuk.) Dal ho vyučiť baníctvu. (Jégé) Bolo by ho dať vyučiť za kňaza. (Taj.) Vyučili ju trsťou zapletať opierky. (Ondr.) Nebohý brat ju vyučil. (Vaj.);

nedok. Vyúčať, -a, -ajú

|| vyučiť sa

1. (čo, čomu, za čo, na čo i bezpredm.) učením získať vedomosti, poznatky, znalosti z nejakého odboru, získať, nadobudnúť vzdelanie v nejakom odbore: Vyučil sa remeslo. (Kul.) Vyučila sa šitiu. (Podj.) Mal sa vyučiť za maliara izieb. (Smrek) Janko vyučil sa na kováča. (Tat.) Vyučím sa za štyri roky a som pán. (Ráz.)

2. zastar. (čo) naučiť sa: Nemohol sa vyučiť spisovnú reč. (štúr); class="sc" /> nedok. k 1 vyúčať sa

výučné, -ého stred. poplatok za vyučenie;

pren. ponaučenie, obyč. nepríjemného rázu, príučné, príučka: Nemecké vojsko dostalo výučné pri Pripeti. (Tomašč.)

výučný príd. m. týkajúci sa vyučenia, obyč. v daktorom remesle: v. list doklad o vyučení

vyučovací, -ia, -ie príd. m. určený, slúžiaci na vyučovanie: v-ia hodina;
v. jazyk
ktorým sa vyučuje;
v. systém;
v-ia metóda
používaná pri vyučovaní

vyučovanie, -ia stred.

1. systematické vzdelávanie rôznymi východnými metódami, obyč. v školách: školské v., názorné v.;

2. vyučovacia doba, vyučovacie hodiny: Po vyučovaní ostal v triede. (Bod.)

vyučovať, -uje, -ujú nedok.

1. (koho) poskytovať niekomu vedomosti, vzdelávať niekoho, učiť niekoho: Učiteľ začal vyučovať mladého. (Kuk.)

2. (čo, zastar. čomu) učiť niečo: Prírodopis vyučoval starý profesor. (Vám.) Čítaniu a písaniu vyučuje vyslúžený vojak. (Taj.)

3. pôsobiť ako učiteľ na šlole: v. na strednej, na odbornej škole

vyúčtovací, -ia, -ie príd. m. účt. týkajúci sa vyúčtovania: v. spor, v-ia povinnosť

vyúčtovanie, -ia stred.

1. účt. výkaz o výdavkoch, zúčtovanie: konečné v., v. miezd;

2. neodb. bilancia: podať, predložiť v.;

3. hovor. druhá časť výplat al. doplatok ako výsledok konečného účtovania: vyplácať, dostať v.

vyúčtovať, -uje, -ujú dok.

1. (čo) vykonať zúčtovanie niečoho, zúčtovať: v. doplatky, nájomné;
Musel všetko vyúčtovať.
(Gráf)

2. hovor. expr. (s kým) vybaviť si sporné, nejasné veci, vyrovnať sa, porátať sa, zúčtovať: Potom vyúčtujú s ostatnými. (Stod.);

nedok. k 1 vyúčtovávať, -a, -ajú

vyúdiť, -i, -ia dok. (čo)

1. údením konzervovať: v. slaninu, šunku, ryby, oštiepky;

2. expr. očadiť, začadiť: Bola to stará krčma vyúdená dymom. (Tat.) Celkom si tým dymom pľúca vyúdi. (Zúb.);

nedok. k 1 vyudzovať, -uje, -ujú

|| vyúdiť sa expr. začmudiť sa, začadiť sa: Mám už po uši toho smradu v kolibe, človek sa tam za živa vyúdi. (Chrob.)

vyuhliť, -í, -ia dok. ban. (čo) vybrať uhoľnú stenu po podrezaní rezacím strojom;

nedok. vyuhľovať, -uje, -ujú

výuka, -y, j. č. žen. r. len v vyučovanie, výučba: v. pravopisu, v. dejepisu;

výukový príd. m.

vyumelkovaný príd. m. neprirodzený, neprirodzene prepiaty, strojený, afektovaný: v-á fabula, v-á poézia;
v-á prostota
(Chorv.);
v-é dekadentné predstavy (Mráz);

vyumelkovane prísl.;

vyumelkovanosť, -ti žen. r.

vyumývať, -a, -ajú dok. (koho, čo) dobre, dôkladne umyť: Dal staručného vyumývať. (Dobš.) Hoviadka včera vydrhli a vyumývali. (Žáry) Kočiš išiel na vyumývaje bričke. (Al.)

|| vyumývať sa dobre, dôkladne sa umýť: Vyumývali sme sa vo vode. (Kuk.)

vyušiť, -í, -ia dok. hovor. expr. len v spojení vyušiť si uši napnuto počúvať: Ach, už si idem uši vyušiť. (Stod.)

vyústiť, -i, -ia dok.

1. prejsť do iného útvaru, priestoru ap.: Dolina vyústila na cestu. (Ondr.)

2. kniž. (v čo, v čom) dospieť k niečomu, vyvrcholiť v niečom, skončiť niečím: Štúr nevyústil v monizme. (Krčm.) Bolestné zasyčanie vyústilo v hlasitý plač. (Letz);

nedok. vyúsťovať, -uje, -ujú

vyutierať, -a, -ajú dok. (čo, koho) dobre, dôkladne utrieť, poutierať: v. dlážku, v. si nos;
v. nádobu;
Vyutieral si uterákom tvár.
(Jes-á);
v. dieťa

|| vyutierať sa dobre, dôkladne sa utrieť, poutierať sa: Keď vyšiel z izby, vyutieral sa. (Kuk.)

využiť, -žije, -žijú, rozk. -i dok.

1. (čo) použiť úplne pre svoju potrebu, zužitkovať vo svoj prospech: v. prírodné bohatstvo;
v. príležitosť;
v. čas;
v. dané možnosti;
Ten vie žiť, by bol svoju silu využil rozumnejšie, mohol tu ešte byť.
(Zúb.);
mierové využitie atómovej energie;

2. (koho) zneužiť, vykoristiť: Keď Zuzku využije, odhodí ju ako vytlačený citrón. (Ráz.) Cez leto ťa statkár využije a na zimu ťa vyženie. (Tomašč.);

nedok. využívať, -a, -ajú

Naposledy hľadané výrazy

1. vyu��i�� v Slovníku slov. jazyka