Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „voz” v Slovníku slovenského jazyka

voz, -a 6. p. -e muž. r.

1. jednoduchý štvorkolesový dopravný prostriedok na vozenie nákladov, prípadne osôb, obyč. ťahaný koňmi: rebrinový v., senný v.;
uhliarsky v.
(Jaš.);
cirkusový v. (Barč) maringotka;
poštový v. krytý voz na rozvážanie poštových zásielok;
pohrebný v. na ktorom sa pri pohrebe odváža truhla s mŕtvym na cintorín;
alegorický v. ozdobne upravené vozidlo, používané pri slávnostnom sprievode na zobrazenie nejakej predstavy, myšlienky a pod.;
naložiť niečo na v., odviezť niečo na v-e;
v. hrkoce
;

pren. obsah jedného voza, fúra: v. sena, v. dreva;
v. jačmeňa
(Kuk.);
pol voza suchého raždia (Hruš.);
pren. expr. Natára za tri vozy (Jes-á) veľmi veľa.

hovor.: jeden (hovorí) o koze, druhý o v-e každý o inom, každý svoje;
ani z v-a, ani na v. (o nerozhodnosti niekoho) ani tak, ani onak;
peši ako za v-om to je jedno;
byť piatym kolesom na v-e byť zbytočný, prekážať, zavadzať;
hovor. žart. súci do koča i do v-a (napr. o žene) do práce i na parádu;
hovor. expr. ani na tri v-y (na päť v-ov) by nezobral je veľmi nazlostený, rozčúlený;
Keď stará pec takto začala (vynechávať), chmúril sa (Bartoš) a neboli by ho zobrali ani na päť vozov. (Hor.)

2. auto, automobil: Na hradskej sa mihla záchranka, dlhý nemocničný voz. (Tat.) Zazvoň na sekretariát! — povedal (šofér). — Voz je pristavený. (Štef.);
reportážny, prenosový v. (v rozhlase, v televízii) automobil s technickým zariadením;
montážny v. automobil (al. iné vozidlo) používaný pri montáži al. pri oprave montovaného zariadenia;

3. hovor. trochu zastar. vagón, vozeň: Vo vlaku išli do jedálneho voza. (Jégé) Salónny voz ostal na stanici. (Vám.) Vysadli sme na tramvaj. Po vozoch temer všade je ženská obsluha. (Kuk.)

4. astron. Veľký v., Malý v. súhvezdia severnej oblohy (tvarom pripomínajúce voz s ojom);

vozový príd. m.

1. patriaci k vozu, používaný na voze: v-á reťaz, v-á plachta;
v. lampáš
(Tomašč.);

2. súvisiaci s vozom: v-á cesta po ktorej chodia vozy;

vozisko, -a, -získ stred. i muž. r. zvel.

vozievať,vozievať sa p. voziť, voziť sa

vozáč i vozač, -a muž. r. hovor. robotník, ktorý pracuje pri odvoze horniny z porubov, pri odvoze kameňa v kameňolome a pod., vozič: Vozáča rozpučil náraz hunta. (Hor.);
ľudia s výzorom robotníkov, zodretých baníkov a vozačov (Jil.)

vozár p. voziar

vozáreň p. voziareň

vozársky p. voziar

vozataj, -a muž. r.

1. zastar. pohonič, voziar.: Faeton chcel byť vozatajom slnečných koní. (Bedn.)

2. voj. príslušník vozatajstva (v minulosti);

vozatajský príd. m. týkajúci sa vozataja al. vozatajstva: v. kôň;

vozatajstvo, -a stred. voj.

1. prísun materiálu a zásob pre vojsko (v minulosti);

2. súhrn vozidiel slúžiacich na tento účel, trén

vozba, -y, -zieb žen. r.

1. trochu zastar. vozenie, odvážanie;
doprava: Po dlhšej vozbe žiada sa zas len sedieť. (Vaj.) Keď sa kone splašia, vozba nemôže sa skončiť, ako sa patrí. (Kuk.)

2. voj. útočná v. starší názov pre tankové vojsko, pre tanky, obrnené autá a vlaky;

vozebný príd. m.: v-é zariadenie určené pre vozbu

vozdajší i vezdajší, -ia, -ie príd. m. kniž. zastar. každodenný;
všedný: v. chlieb, v. život;
starosti vezdajšieho dňa
(Vans.)

vozduch, -u muž. r. (rus..) kniž. zastar. vzduch: svieži horský vozduch (Vaj.);
vozduch naplnený vodným iparami (Dobš.);
Hlas letí prázdnym vozduchom. (Jes.)

vozdušie, -ia stred. kniž. zastar. ovzdušie: Vozdušie tohto domu bolo mu od počiatku milým. (Škult.)

vozdušný príd. m. (rus.) kniž. zastar.

1. týkajúci sa vzduchu, vyskytujúci sa vo vzduchu, vzdušný: v. kolot (Hviezd.);

2. obsahujúci veľa vzduchu, preniknutý vzduchom, vzdušný: (Hostinec) neparádny, ale čistý, vozdušný. (Taj.)

voždy p. vždy

vozebný p. vozba

voz, -zňa, mn. č. -zne muž. r. koľajové vozidlo na hromadnú dopravu osôb al. tovaru, vagón: železničný v., v. pouličnej elektrickej dráhy;
osobný, nákladný v., rýchlikový v.;
jedálny, spací, lôžkový v.
;
žel. služobný v. v ktorom koná službu vlakvedúci, vlakový manipulant, prípadne iný člen vlakovej čaty;
priamy v. voz (rýchlikovej súpravy), ktorý dopraví cestujúcich do stanice určenia priamo, bez prestupovania;
v. prvej, druhej triedy;
nasadnúť, nastúpiť do v-a;
naložiť niečo do v-a;
v. je preplnený
;

vozňový príd. m. súvisiaci s vozňom, vzťahujúci sa na voz: v. park;
v-á trieda
;

vozník1, -a muž. r. zdrob. expr.

voziar (nár. i vozár), -a muž. r. povozník: Voziari mu doviezli mnoho sudov vína zo stanice. (Vans.) Cestou hrčali vozy. Ozýval sa krik voziarov. (Vaj.) Vozár ho našiel a odviezol domov. (Zúb.);

voziarsky (nár. i vozársky) príd. m. vzťahujúci sa na voziara;
patriaci voziarovi: voziarske povinnosti (Jés-á);
vozárske koleso (Dobš.)

voziareň (nár. i vozáreň), -rne, -rní žen. r. kôlňa na úschovu vozov: Vzadu stáli humná s voziarňou. (Lask.) Nechcú mať miesto chrámu vozáreň. (Záb.)

voz, -a muž. r. kto pracuje pri dovoze niečoho, kto sa zamestnáva vozením niečoho: v. hliny;
Voziči mu načas nedovážajú krm.
(Taj.);

vozičský príd. m. vzťahujúci sa na voziča;
patriaci vozičovi: v-á práca;
v-é povinnosti

vozíček p. vozík

vozidlo, -a, -diel stred. zariadenie na vozenie, dopravný prostriedok, najmä kolesový: motorové v., pancierové, obrnené v.;
viesť, riadiť v., chod v-a;
Popozerali na reťaz automobilov a iných vozidiel.
(Jégé) Nasadol na svoje vozidlo a pokračoval v ceste. (Ondr.) (Bárka) je veľmi nemotorné vozidlo. (Kuk.);

vozidlový príd. m.: v. motor poháňajúci vozidlá

vozík, -a muž. r.

1. menší, ľahší voz: Často ho bolo vídať na ľahkom vozíku do Vranova odchádzať. (Urb.) Z vozíka pred bránou zostúpil starec. (Vaj.)

2. malé vozidlo rozličného tvaru a konštrukcie na vozenie menších nákladov, prípadne osôb: ručný v., prívesný, výklopný v., banský v., batožinový v.;
nemocničný v., detský v.
;

3. tech. pohybujúca sa časť písacieho stroja;

vozíkový príd. m. v-é ložisko na vozíku;

vozíček, -čka muž. r. zdrob. expr.

vozíkať, -a, -ajú dok. nár. expr. (koho) voziť (na vozíku): (Deti) vozíkala na slniečku, aby sa prevetrali. (Dobr.)

|| vozíkať sa voziť sa (na vozíku): v. sa na kočiari (Zgur.)

vozisko p. voz

voz, -í, -ia nedok.

1. (koho, čo) vozidlom, dopravným prostriedkom dopravovať, prevážať, dovážať: v. tovar, v. drevo, uhlie, piesok, štrk, v. hnoj;
v. dieťa v kočíku, vo vozíku;
Vozil všetkých na lietadle.
(Šteinh.) Maco vozil gazdu do mesta. (Taj.) Dostaneš (šoférsku) uniformu a budeš ma voziť. (Štef.)

expr. v. drevo do hory robiť zbytočnú robotu;
hovor. expr. nestačí mu, čo by mu vozom vozil je veľmi lakomý, nenásytný, chamtivý;

2. zried. (bezpredm. i čo) (o ťažkom zvierati) ťahať: Šurkovie kone nikdy tak nevozili ako naše. (Taj.)

3. (čo) nosiť, prinášať, donášať (z cesty niekam), dovážať: Plátenkári chodili až do Ruska a stade vozili zlaté ruble. (Fig.)

4. expr. (čo po čom, kade) kĺzavo pohybovať niečím po niečom: (Deti) vozili ufúľané prstíky po stránkach šlabikárov. (Urb.) Nepokojne vozí obdraté nechty pomedzi korienky (vlasov). (Fig.);

opak. vozievať, -a, -ajú

|| voziť sa

1. používať vozidlo, dopravný prostriedok, prevážať sa: v. sa na voze, na aute, na vlaku;
Vysadli sme na tramvaj a vozili sa po meste.
(Kuk.) Vozí sa rada po tichej rieke v ľahkom člnku. (Vaj.)

hovor. expr. čo by sa čert na čertovi vozil v každom prípade, za každých okolností;

2. expr. kĺzavo sa pohybovať: Ako si zajedá, vozí sa mu ohryzok hore-dolu na hrdle. (Fig.) Boky sa jej honosne vozili (pri chôdzi). (Švant.) Po stenách sú rozvešané obrazy. Chlapčekov zrak sa dychtivo po nich vozí (Ráz.-Mart.) dychtivo si ich prezerá.

3. hovor. expr. (po kom) nešetrne, kruto zaobchádzať s niekým;
urážlivo sa správať k niekomu: To je striga, doma sa jednostaj vozí po Petrovi. (Letz) Najmladší (syn) pochodí najhoršie: každý sa po ňom beztrestne vozí. (Kuk.) Ako si mohol dopustiť, aby sa po mne niekto v besednici vozil? (Taj.) aby urážlivo o mne písal;

opak. vozievať sa

Naposledy hľadané výrazy

1. voz v Slovníku slov. jazyka