Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „vláda” v Slovníku slovenského jazyka

vláda, -y žen. r.

1. ústredný orgán vládnej a výkonnej moci v štáte, sbor ministrov s predsedom na čele: zostaviť, ustaviť (novú) v-u;
v. padla
;
polit. úradnícka v.;
bábková v.;
člen v-y, predseda v-y
;

2. spravovanie štátu al. krajiny;
moc v štáte al. v krajine;
vládnutie: v. robotníckej triedy, v. buržoázie, v. kapitálu;
ujať sa, zmocniť sa v-y
;
polit. absolutistická v. samovláda;
republikánska v. uplatňujúca sa v republikánskom zriadení;

3. rozhodujúce postavenie, rozhodujúci vplyv;
nadvláda, moc: Boháč má všetko. Bohatstvo, vládu, múdrosť. (Kuk.) Zakrátko vybrali starému Pohánkovi všetku vládu z rúk. (Jégé);
pren. Trvá vláda zimy (Hviezd.) zimné, studené počasie.

4. telesná al. duševná sila, možnosť ovládať svoje pohyby, svoje konanie: Rechtor nemal toľko vlády v prstoch. (Kuk.) Zuza bola celkom bez vlády, biela ani stena. (Jil.) Kašeľ ma dusí, jesť nemôžem a nemám vlády. (Jégé) Moje srdce stratilo úplne vládu, takže dnes žije už len životom synovým. (Fig.)

hovor. spadnúť z v-y oslabnúť, zoslabnúť;
stratiť v-u nad sebou prestať sa ovládať

vladár, -a muž. r.

1. feudálny panovník, monarcha, vládca: V údelnom kniežatstve Nitrianskom vládli vladári z kráľovského rodu. (Vlč.) Za vladárov boli považovaní vždy len feudáli. (Gos.)

2. expr. ktomoc nad niečím, rozhodujúci vplyv v niečom, vplyvný človek: burzový v. (Gráf);

vladárka, -y, -rok žen. r.;

vladársky príd. m. i prísl. : v-a moc;
v. rod;
v. si počínať
;

vladárstvo, -a, -tiev stred.

1. (bez mn. č.) postavenie, moc vladára: ujať sa v-a;

2. územie spravované vladárom: hranice v-a;

vladárik, a-, mn. č. -c/-kovia muž. r. zdrob. iron.

vladáriť, -i, -ia nedok. hovor. byť vladárom, vykonávať funkciu vladára, panovať, vládnuť: vladárenie českého kráľa Žigmunda (Vlč.);
Títo žandári strážili ešte vladárenie Františka Jozefa, grófov, veľkostatkárov. (Pláv.);
pren. expr. Stará mama vladárila (Jes-á) uplatňovala svoju moc, rozkazovala.

vládať1, -dze, -dzu nedok. (s neurč. i bezpredm.) mať schopnosť, silu vykonávať niečo, stačiť so silami na niečo, môcť: vládze (nevládze) robiť, chodiť, vstať;
robil, jedol, koľko (len) vládal
veľa;
nevládze sa (ani) pohnúť, (ani) hnúť, nevládze sa postaviť na nohy je veľmi slabý;
hovor. nohy ho nevládzu uniesť, udržať má slabé nohy, je slabý;
hovor. expr. je opitý, že nevládze na nohách stáť veľmi;
Kapsa oťažela, vonkoncom ju nevládze uniesť. (Ráz.-Mart.) Martinec vstal z pohovky. Všetci sa dívali, či bude vládať, či nespadne. (Hor.) Menej si zachyť. Zadychčíš sa. — Veď ja vládzem! (Chrob.) Oháňa sa kosou, ako len vládze (Al.) s vypätím všetkých síl, zo všetkých síl.

|| vládať sa zastar. mať silu, vládať: Ja som prišiel domov zomrieť. Ale ak sa budem vládať ešte začas, budem ti strážcom domu aj decka. (Taj.)

vládať2, -dze, -dzu nedok. kniž. zastar. (čím, čo)

1. vládnuť, panovať nad niečím: (Česi) vládali stredohorskými krajmi. (Kuk.);
pren. Mačka vládze myšami. (Kal.)

2. mať v držbe, vlastniť: Najímal si paholkov, hoci ani koníčkom nevládal. (Kal.) Zemianstvo viac statkov vládze ako ľud. (Vaj.)

Naposledy hľadané výrazy

1. vláda v Slovníku slov. jazyka