Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „ur��it��” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

uráčiť sa, -i, -ia dok. obyč. pejor. al. iron. blahosklonne, milostivo sa pre niečo rozhodnúť, vykonať, urobiť niečo: Lord majestátne vstal a podíval sa na mňa. Konečne sa uráčil prehovoriť. (Hruš.) „Kvôli komu ste sa sem uráčili, pán richtár?“ pýtal sa posmešne Kikeš (Zgur.) prišli ste sem;
neos. Aj biskup by mohol pracovať na píle, keby sa mu uráčilo (Heč.) keby chcel;
pren. expr. [Rieka] Morava si len ďalej robila vychádzky do polí, kedy sa jej to uráčilo (Gráf) voľne sa vylievala po okolí.

hovor. expr. (naje sa, vypije si), koľko sa len hrdlu (srdcu, duši) uráči veľa, koľko len chce

uradiť sa, -í, -ia dok. trochu zastar. (o čom, bezpredm. i so spoj. že) poradiť sa;
dohodnúť sa: Najlepšie by bolo, keby sme sa uradili a celá dedina povedala, že nepôjde. (Fig.) Otec s materou sa uradili, že pošlú býky na hole. (Heč.) Uradili sa, že ho dajú vyviesť na chotár. (Vans.)

|| uradiť, -í, -ia zried. (čo) poradiť: Uradili prostý spôsob. (Taj.)

urá i urrá cit. zastar. vyjadruje búrlivú, vzrušujúcu radosť, nadšenie, hurá: „Urá!“ nesie sa ako ohromná vlna morom hláv a hrudí. (Vaj.) Urrá! Nádej na obzore svitá! (Vaj.)

úrad, -u muž. r.

1. zariadenie verejnej správy, ktoré uskutočňuje zákonné nariadenia a predpisy (prípadne inú verejnú činnosť) a kontroluje ich plnenie: Úrad pre normalizáciu;
Štátny pamiatkový úrad, Úrad dôchodkového zabezpečenia;
poštový ú.;
ústredné ú-y;
Úrad Predsedníctva vlády;
Úrad prezídia ČSAV;
ísť vybaviť niečo na ú., byť zamestnaný v ú-e;
Chodil z úradu na úrad, ale nič nepokonal.
(Žáry)

2. funkcia a povinnosti, ktoré vyplývajú zo zamestnania v takomto zariadení;
funkcia vôbec: ú. ministra;
učiteľský ú.
(Vaj.);
Pozbavili ho úradu. (Al.) Richtár povedal, že na Nový rok poďakuje za úrad. (Taj.) Dedinský bankár, ktorý z moci svojho úradu videl do hrncov svojich spoluobčanov. (Taj.)

3. budova al. miestnosť, v ktorej je toto zariadenie: chodiť do ú-u, úradníci vychádzajú z úradov;

4. hovor. pracovný čas v tomto zariadení;
úradné hodiny: Každý urobí, čo bude môcť, po úrade, po fajrontoch. (Karv.);

úradík, -a muž. r. zdrob. expr. k 1-3

úradníčiť, -i, -ia dok. hovor. byť úradníkom: Tam väčšinou čaká pisárstvo, nízke úradníčenie. (Vaj.)

úradník, -a, mn. č. -ci muž. r. zamestnanec verejnej správy, administratívny zamestnanec: štátny ú., vedúci, vysoký ú.;
Bol penzionovaným úradníkom.
(Al.);
hist. kráľovský, stoličný, mestský ú.;

úradníčka, -y, -čok žen. r.;

úradnícky príd. m.: ú-e miesto, ú. plat;
polit. ú-a vláda vymenovaná z odborníkov;

úradníctvo, -a stred.

1. zamestnanie úradníka;

2. hromad. úradníci: Úradníctvo rozchodí sa po dedinách. (Taj.);

úradníček, -čka, mn. č. -čkovia muž. r. zdrob. iron.

úradný príd. m.

1. patriaci úradu;
používaný v úrade: ú-á budova, ú-á miestnosť;
ú-é auto;
ú. papier, ú-á pečiatka
s názvom úradu;
hovor. expr. ú. šimeľ posmešný názov pre byrokratický, nepružný spôsob vybavovania;

2. týkajúci sa úradu;
súvisiaci s vykonávaním úradu;
vyplývajúci zo zaradenia v úrade: ú-á agenda, ú-á korešpondencia;
ú. výkon, ú-é povinnosti;
ú-á moc;
ú-é tajomstvo
;

3. vydaný, nariadený, ustanovený úradom: ú. spis, ú-á listina;
ú-á vyhláška, ú-é nariadenie, povolenie;
ú-á prehliadka, ú-á obhliadka mŕtvol;
ú. lekár;
úradný geometer
(Heč.);

4. reprezentujúci úrad, vystupujúci v mene úradu;
uskutočňovaný v mene úradu: ú. orgán, ú-á osoba;
ú. styk
;

5. platiaci v úradoch, záväzný pre styk s úradmi: ú. postup;
ú. jazyk
ktorým sa vybavuje agenda v úradoch;
ú-é hodiny, ú-é dni čas, v ktorom sa prijímajú stránky;

6. oficiálny: ú. tón, ú. ráz, charakter niečoho;
ú-á platnosť
;

úradne prísl.: ú. oznámiť niečo z povinnosti úradu, oficiálne;
isť niekam ú. z úradnej povinnosti;
hovor. tváriť sa ú. odmerane, chladne;

úradnosť, -ti žen. r. úradný ráz

úradok, -dku muž. r. zastar. rozhodnutie;
plán, zámer: Azda v úradku božom stálo, že Vieska nemôže mať inakší podnik ako špinavú krčmu. (Tat.)

uradostený príd. m. prejavujúci radosť, naradostený, naradovaný, natešený: u-á tvár (Jégé);
Usmieva sa uradostenými očkami. (Šolt.) Pipku posunul do ľavého kútika úst, čo vždy robieval, keď bol uradostený. (Vaj.);

uradostene prísl. s radosťou, s pocitom radosti, natešene: Uradostene vstupujú do krčmy. (Al.)

uradovaný príd. m. expr. uradostený, natešený. naradovaný: u-é srdce (Hurb.);
Beží rozsvietiť uradovaný, že brat predsa nezabúda naň. (Kuk.) Taký je uradovaný, že sa to nedá vypovedať. (Heč.)

úradovať, -uje, -ujú nedok. vykonávať úrad, úradné povinnosti, funkciu: ú. pre stránky;
Už sa neúraduje — je preč šesť hodín!
(Tim.) Zdalo sa mu, že ho videl v kancelárii, kde úradovala Naďa. (Bod.);
úradujúci prezident, úradujúci podpredseda (vlády) kto vykonáva funkciu prezidenta, podpredsedu (vlády)

úradovňa, -ne, -ní žen. r. miestnosť, kde sa úraduje, úradná miestnosť, kancelária: Keď otvorili úradovne, vošli sme do banky. (Kuk.) Vstúpime do úradovne pána správcu. (Al.) Geňo zavesil už tabuľu: Miestny národný výbor — úradovňa. (Tat.)

úradský, -ého muž. r. spodst. zastar. funkcionár, člen mestskej al. obecnej správy v minulosti: Z okien stoličného domu vystrkujú hlavy páni úradskí. (Kal.) Nemal ho rád ani richtár, ani úradskí mesta ho nemali v láske. (Ráz.);

úradský príd. m. týkajúci sa úradského, patriaci úradskému: ú-á hodnosť (Taj.);
ú-á palica (Kuk.)

uragán, -u muž. r. búrlivý, prudký, ničivý vietor, víchor: Uragán zúri von, prevracia to, čo vládze. (Kuk.) Zahučí tatranský uragán. (Ondr.) Ako uragán nieslo sa volanie. (Mor.);
pren. u. smiechu veľmi hlasný, búrlivý smiech

Urán, -a muž. r. jedna v planét našej slnečnej sústavy

urán, -u muž. r. chem. rádioaktívny kovový prvok striebrobielej farby (zn. U);

uránový príd. m.: u-á ruda

uránatý príd. m. chem. obsahujúci urán v istom pomere: kysličník u.

uraničitý príd. m. chem. obsahujúci urán v istom pomere: kysličník u.

uranit [vysl. -nyt], -u muž. r. min. uránová ruda;

uranitový príd. m.: u-é nálezisko

uránitý príd. m. chem. obsahujúci urán v istom pomere: kysličník u.

uránový p. urán

urásť, urastie, urastú, urástol dok. zried. narásť: Keby si mi trocha pomohol! Neurástol som ako ty. (Fr. Kráľ);
neos. Nadarmo si ohmatáme plecia, neurástlo im krídel. (Hviezd.)

urastený (zastar. i urastlý) príd. m. (o človeku) majúci vysokú, súmernú postavu;
(o strome) vysoký: u. mládenec;
u. dub;
u. ako svieca, ako topoľ, ako jedľa;
Bola pekne urastená, dobre vyvinutá.
(Vans.) Postavu má štíhlu, pekne urastenú. (Tim.) Všade mi ho chvália, aký je driečny, urastlý. (Taj.);

urastenosť (zastar. i urastlosť), -ti žen. r.

urát, -u muž. r. lek. soľ kyseliny močovej;

urátový i uratický príd. m.: urátové kamene, uratický zápal

úraz, -u muž. r.

1. poškodenie organizmu zvonka (pádom, nárazom, mechanickými al. inými prostriedkami), poranenie: utrpieť ú., nebezpečenstvo ú-u;
prísť k ú-u, došlo (nedošlo) k ú-u;
pracovný ú.
utrpený pri vykonávaní pracovných povinností

kameň ú-u príčina ťažkosti, nedorozumenia, nezhody;

2. zried. poranené miesto, rana: Pohladila mu hladkou ručičkou úraz. (Jégé);

úrazový príd. m. k 1 : ú-é poistenie pre prípad úrazu

urážač, -a muž. r. zried. kto niekoho uráža: Ty prvý zuby vybiješ urážačovi. (Jes-á) Bola v tom pudová túžbaukázať“ urážačovi. (Jes-á)

Naposledy hľadané výrazy

1. ur��it�� v Slovníku slov. jazyka