|
tichý príd. m. 1. slabo znejúci, majúci malú zvučnosť, nehlasný, nehlučný: t. rozhovor, t. hlas, t. smiech, t. spev, t-é slová, t. šepot, t. plač;
[Milka] tichým krokom odišla. (Vaj.) Bolo počuť šušťanie tichého dažďa. (Jes.) 2. nevydávajúci nijaký zvuk, nehovoriaci, mĺkvy: Slavomír a Borivoj po rozprávke zostali tichí. (Jégé) Dieťa sa rozplakalo a ani maminka neostala tichá. (Vans.);
el. tech., fyz. tichý výboj druh elektrického výboja, ktorý sa zvukovo neprejavuje;
3. bezruchu, nerušený zvukmi, ponorený do ticha: t. večer, t-é ráno, t. les, t-á izba, t-á ulica;
nedeľné tiché poludnie (Žáry);
Dom je ešte tichý. (Kuk.);
t-á domácnosť i pren. žart. v ktorej sú manželia pohnevaní a nerozprávajú sa;
4. pokojný, mierny, bez pohybu: tichá hladina rieky (Skal.);
Jazero je tiché. (Štítn.) Ľaľa, aké sú (kravy) tiché. (Taj.) Mamka s chladnou, tichou tvárou odpovedala. (Kuk.) Zunoval tiché žitie (Vaj.) ustálené, bez vzruchov;
geogr. Tichý oceán najväčší oceán, rozprestierajúci sa medzi Áziou, Amerikou a Austráliou;
5. majúci. miernu povahu, málovravný: t-á povaha;
Šimon je takto tichý človek. (Ráz.) Je to veľmi skromný, tichý chlapec. (Bedn.) Takýto výbuch citu u tichej Márie ma prekvapil. (Zúb.) Veď je to tichý blázon! Spisuje bachanty, ktorých nikto nečíta a zmužile hladuje pritom (Vaj.) človek, ktorý robí niečo nezmyselné, zbytočné, no nie nebezpečné. ● Tichá voda brehy myje. prísl. Ó, ty tichá voda! (Jégé) o človeku miernej povahy so skrytými zlými al. inými nepredpokladanými vlastnosťami;
6. zastieraný, skrytý, tajný: t. protest;
t. súhlas výslovne nevyjadrený;
t-á dohoda;
t. úžas;
t. obdiv;
t-á irónia;
Cítil som s ním tichú radosť. (Taj.) Veliteľstvo nariadilo tichú pohotovosť. (Urb.) 7. jednoduchý, bez nápadného vonkajšieho prejavu, nenápadný, prostý: tichý dedinský hrob (Vaj.);
t-é zasnúbenie;
t. sobáš (Laz.);
Náš príchod na Pílu bol tichý. (Vans.) 8. pomalý, slabý, tlmený: V hrnci varí sa hrach tichým varom. (Vans.) |
