Význam slova „soptiť” v Slovníku slovenského jazyka

soptiť, -í, -ia nedok.

1. (čo i bezpredm.) (o sopke) byť v sopečnej činnosti, chrliť lávu, plyny ap.: Vezuv soptil lávu;
soptiaci končiar (Ondr.);

2. expr. (čo, čím i bezpredm.) (obyč. o citových hnutiach) prudko, búrlivo sa prejavovať;
prudko niečo vyrážať zo seba, chrliť: s. hnev;
hnevom soptiaca tvár (Letz);
[ženy] soptiace životom (Urb.) zdravé, bujné;
(Lackovič) sopti zlosťou. (Smrč.) Z úst školákov soptí smiech. (Heč.) Humno soptí plameňom (Ráz.) prudko horí.

3. expr. vybuchovať hnevom, zlostiť sa, zúriť: Vándory soptil, že do spoločnosti sa natíska cudzí živel. (Zván) Jeden proti druhému soptíme. (Kuk.) Opozícia bude soptiť. (Karv.)