Význam slova „smer” v Slovníku slovenského jazyka

smer, -u, 6. p. -e muž. r.

1. myslená línia, po ktorej sa deje nejaký pohyb, určená vzhľadom na svetové strany, na polohu (kolmú, zvislú, šikmú a pod.): s. vetra;
Strelka kompasu ukáže správny smer. (Horov) Autá prebehujú tým i protivným smerom. (Kuk.) Vlak sa hýbal neznámym smerom. (Ondr.) Pozreli tým smerom i videli Pařízka. (Urb.) Zástup sa rozchádzal všetkými smermi. (Hruš.);
pren. Obratne sa vyhol všetkým dotazom v tomto smere (Letz) v tejto oblasti. Časopis je dokonalý v každom smere (Vlč.) po každej stránke. Chce mi dávať smer v tom alebo onom (Vaj.) chce ma usmerňovať.

● smerom (s predl.) vyjadruje pohyb bližšie určený predložkou: Kroky zaznievali smerom k nemu. (Kuk.) Ženy hrozili päsťami smerom k škole. (Urb.) Poberá sa smerom na Prešpork. (Al.) Smerom od Brodna začalo sa strieľať. (Heč.) Dal sa smerom do hôr. (Zúb.) Šli sa prejsť smerom za frndžiacimi kočmi. (Taj.)

2. ráz, povaha, charakter spôsob, zameranie (najmä niečoho, čo sa vyvíja): Vôľa i srdce mali u bratov od chodný smer. (Záb.) Jeho život dostal nový smer. (Pláv.)

3. súhrn názorov, zásad a pravidiel, ktoré sa uplatňujú v istej dobe vo vede, v umení, v politike a v hospodárstve: literárny, umelecký s.;
filozofický s.;
Odhodiac stranou všetky výdobytky do terajších maliarov hľadajú nové smery. (Jégé);

smerový príd. m. k 1: rádiotel. s-á anténa;
let. s-é kormidlo

šmeriť,šmeriť sa p. šmariť, šmariť sa

smernica, -e, -níc mn. č. žen. r. obyč. v zásady, pokyny, ktoré v hlavných črtách určujú nejakú činnosť: s-e strany o industrializácii našej krajiny;
s-e pre poľnohospodársku politiku;
Jeho životnou smernicou je bojovať za dobro. (Fig.)

smerník¹, -a muž. r. odb. bod, na ktorý sa smeruje s. lietadla;
magnetický s.

smerník², -a, mn. č. -ci muž. r. voj. vojak určujúci smer

smerný príd. m. udávajúci smer vývoja: hosp. s. plán;
s-é číslo štatisticky zistený priemer istých typických javov v priemyselnom al. obchodnom podniku

smerodajný príd. m. záväzný, rozhodujúci: s-é rozhodnutie, s-é okolnosti;
s-é kruhy (Vans., Jes.);
Idey Štúrove stali sa smerodajnými každému. (Hurb.);

smerodajne prísl.;

smerodajnosť, -ti žen. r.

smerovať, -uje, -ujú nedok.

1. (kam) pohybovať sa, ísť, letieť ap. istým smerom: Četníci smerovali k mestu. (Jil.) Prešli Marianskou ulicou a smerovali von. (Pláv.) Vojaci smerovali na západ. (Tat.)

2. (kam) byť obrátený: okná smerujú na juh;
Cárky smerujú k močidlu. (Kuk.)

3. (k čomu) snažiť sa o niečo, usilovať sa o niečo: Celým svojím počínaním smerovala k jednému cieľu. (Letz) Pokroková veda smeruje k blahu a šťastiu ľudskej spoločnosti. (Pláv.);
umelecké smerovanie (Mráz);

4. (k čomu) viesť, spieť niekam: Náruživosti človeka smerujú ku zlému. (Kuk.) Stačilo poskladať fakty a položiť otázku, z čoho vyvierajú a k čomu smerujú. (Urb.)

5. byť zacielený, sledovať istý cieľ, cieliť niekam al. k niečomu: Ústup smeroval k tomu, aby syna priviedol do rozpakov. (Kuk.) Gazdovia vycítili, kam Mišo smeruje, a mlčky sa usmiali. (Jil.)

6. odb. (čo) otáčať do istého, najvhodnejšieho smeru: s. anténu

smerovka, -y, -viek žen. r. tech. zariadenie na autách ukazujúce zamýšľaný smer;

let. kormidlo riadiace smer lietadla;

meteor. zariadenie na označenie smeru vetra

smerovník, -a muž. r. dopr. ukazovateľ smeru na rázcestí

smerový p. smer