Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „slu��nos��” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

šľuhnúť si, -ne, -nú, -hoi dok. nár. expr. (čo i čoho) napiť sa, upiť si: šľuhneš si kalištek (Jes.);
Nezaškodilo by teraz koniačiku si šľuhnúť. (Jes-á)

sľub, -u muž. r. prejav vôle, ktorým sa niekto zaväzuje k nejakému konaniu, daru a pod.: slávnostný s., zložiť, splniť, dodržať s.;
manželský s.;
s. čistoty, vernosti;
Zlomila sľub, vydala sa za druhého.
(Kuk.) Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. (porek.)

sľúbenec, -nca, mn. č. -nci muž. r. zastar. snúbenec (Kal.);

sľúbenica, -e, -níc žen. r. snúbenica

sľúbiť, -i, -ia dok. (čo, koho komu) urobiť, dať sľub, sľubom sa k niečom zaviazať: Sľúbili si vernú lásku. (Taj.) Sľúbil jej, že bude na ňu ustavične myslieť. (Kuk.) Sami ste ma dobrovoľne sľúbili Štefanovi. (Kal.);

nedok. sľubovať

|| sľúbiť sa sľubom sa zaviazať niekam prísť, prisľúbiť svoju účasť niekde: Tí chlapci sa na dnes sľúbili. (Al.) Sľúbil sa, že príde. (Taj.);

nedok. sľubovať sa

sľubník, -a, mn. č. -ci muž. r. zastar. človek, ktorý niečo sľúbil: Hnevajú sa na sľubníkov. Keby sa všetci zariekli piť, čo by robila pálenica? (Kuk.)

sľubný príd. m. mnoho sľubujúci;
vzbudzujúci nádej, nádejný: s-á budúcnosť;
s. talent;
s. začiatok;
s-á úroda
;

sľubne prísl.: s. sa rozvíjať;
s. započaté dielo
(Vaj.)

sľubovať, -uje, -ujú nedok.

1. (čo; class="sc" /> čo, koho komu) dávať sľub, sľubom sa zaväzovať: Čo ste sľubovali ako mladé dievča, vyplnilo sa plnou mierou. (Jégé) Sľubujem vám, že to už nikdy neurobím. (Zúb.);
s. hory-doly veľmi mnoho;

2. (čo) vzbudzovať nádej na niečo: Jeho dedinstvo sľubovalo zvláštneho človeka. (Jégé) Čo ten pohľad sľuboval! (Kuk.);

dok. k 1 sľúbiť

|| sľubovať sa sľubom sa zaväzovať niekam prísť: I on sa kedysi sľuboval, a neprišiel. (Tim.);

dok. sľúbiť sa

|| sľubovať si (čo od koho, od čoho) očakávať niečo, dúfať v niečo: Jedni sľubovali si od neho všeličo, druhí sa triasli pred ním. (Ráz.)

sluch, -u muž. r. jeden z piatich ľudských a zvieracích zmyslov umožňujúci vnímať zvuky: mať dobrý, zlý s.;
napnúť, zbystriť s.;
Sluch ho už opúšťa
(Tim.) začína hluchnúť. Toto všetko sa dostalo k sluchu Metodovmu (Hor.) dozvedel sa;
pren. Každý nájde otvorený sluch (Zúb.) každý bude vypočutý;
hud.: hudobný s. schopnosť rozlišovať počuté tóny;
absolútny s. zvýšená miera hudobného sluchu, schopnosť s istotou poznať počutý tón

slucha, -y, mn. č. obyč. sluchy1, slúch žen. r. (star. i sluchy, -chov muž. r.) časť medzi vonkajším očným uhlom a uchom, spánky: V sluchách ju pichá. (Tim.) Na sluchách mu navierajú žily. (Chrob.) Mňa trhá v sluche. (Jes.) Katici už nebúcha v sluchoch. (Kuk.)

slucháč, -a muž. r. zastar. poslucháč (Botto, Hviezd., Vaj.)

slúchadlo, -a, -diel stred. prístroj meniaci elektrické impulzy na zvukové vlny, obyč. pri telefóne al. rádiovom prístroji: Major priskočil a zdvihol slúchadlo. (Laz.)

slúchať, -a, -ajú nedok. trochu zastar.

1. (koho, na koho) poslúchať: Pekne sa drž, majstra slúchaj. (Kuk.) Keby si bol slúchal na mňa. (Skal.)

2. (čo, koho) počúvať, načúvať: s. reči (Záb.);
Zlorečí, že je to až hanba slúchať. (Heč.);

dok. k 1 slúchnuť

sluchátko, správ. slúchadlo

slúchnuť, -ne, -nu, -chol dok. trochu zastar. (koho) poslúchnuť: Neraz je ťažšie rozkázať ako slúchnuť. (Kuk.) Martin ženu slúchol. (Heč.);

nedok. slúchať

sluchový príd. m. týkajúci sa sluchu, vzťahujúci sa na sluch: s. orgán, s. vnem;
s-á predstava
;

sluchove/-o prísl. čo sa týka sluchu

sluchy1 p. slucha

sluchy2, slúch žen. r. pomn. poľov. slang. uši zvieraťa

slučí p. sluka

slučka, -y, -čiek žen. r.

1. oko na konci povrazu al. drôtu zariadené na zadrhávanie: Mykal slučku chcejúc si vyslobodiť ruku. (Fel.) Medvecký spravil slučku a dal na krk odsúdeného. (Rys.);
pren. Nie sme viacej ochotní pliesť slučky na svoje vlastné krky (Pláv.) škodiť sami sebe.

2. nástraha, pasca: Partizáni pripravili pre elitu [vojska] poriadnu slučku. (Tomašč.);

slučkový príd.: text. s-á priadza

slučkár, -a muž. r. poľov. slang. človek chytajúci zver do slučiek;
pytliak

slučkovací, -ia, -ie príd.: odb. s. steh obšívací steh podoby veľkého tlačeného L

slučkovať, -uje, -ujú nedok. odb. šiť stehom, ktorý vytvára na líci slučky

slučkový p. slučka

sľuda, -y, sľúd žen. r. priehľadný, na lístky štiepny nerast zo skupiny kremičitanov;

sľudový príd. m.: s-á obločná tabuľa

sluha, -u, mn. č. -ovia muž. r.

1. človek z povolania niekomu slúžiaci;
služobník: hotelový s.;
zastar. mestský s.;
súdny s.
(Taj.);
dôstojnícky s. (Tomašč.);

2. kniž. sluha boží kňaz (Škult., Vaj., Tat., Fr. Kráľ);

3. expr. vyznavač, hlásateľ: Nad hrobom stojí sluha Tvoj, Pane. (Vaj.) Som sluha systému, zastávať ho musím. (Kuk.)

šľuhať, -á, -ajú nedok. nár. (koho, čo; class="sc" /> čím) šľahať: Dobré deti mamu nešľuhajú. (Šolt.);
bičom šľuhal (Šolt.)

Naposledy hľadané výrazy

1. slu��nos�� v Slovníku slov. jazyka