Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „sklo” v Slovníku slovenského jazyka

sklo, -a, skiel stred.

1. tuhá, obyč. priehľadná hmota majúca značnú tvrdosť, ale i krehkosť;
predmet z tejto hmoty, obyč. vo forme tabuľky (napr. na okne ap.): Zaplesne obločné krídla, až sa z nich vysype sklo (Heč.) Začal sa holiť v začmudenom skle okna. (Al.);

sklár. beztvárny tuhý roztok podvojných kremičitanov s prebytočným kysličníkom kremičitým, vyrobený žiarovým spôsobom: tabuľové, zrkadlové, optické, mliečne, olovnaté, kobaltové, duté, jenské, liate, krištáľové, ohňovzdorné, ochranné, brúsené s.;
chem. vodné s. roztok kremičitanu sodného a draselného al. zmes oboch;
min. mariánske s. väčšie priehľadné dosky sadrovca

byť hladký ako (ani) s. veľmi hladký;
byť ako (ani) s. priehľadný;
lesknúť sa, byť ako (ani) zo skla veľmi sa lesknúť;
lízať med cez sklo nemôcť užiť príjemnú vec;
hovor. daj si to za sklo výraz odmietnutia, opovrhnutia;

2. sklená nádoba al. nádoby, obyč. sklenica al. iné predmety zo skla: Keď fazuľa vychladne dáva sa do skiel. (Vans.) Bola na ňom [na stole] krištáľová váza, ťažké striebro, jemné sklo. (Jégé)

3. sklená hmota obyč. v tvare šošovky s optickými účinkami: zväčšovacie s.;
Na očiach má sklá v zlatých rámoch.
(Tim.) Mal na nose okuliare s hrubými sklami. (Karv.);

sklíčko, -a, -čok, zried. i skielko, -a, -lok i skielce, -a, -lec stred. zdrob. k 1 kúsok skla

skloňovať sa2, -uje, -ujú nedok. zastar. skláňať sa

sklobetón, -u muž. r. tech. železobetónová kostra vyplnená sklenenými tvárnicami;

sklobetónový príd. m.: s-á priečka

sklomaľba, -y, -lieb žen. r. zastar. maľba na skle (Al.)

sklon, -u muž. r.

1. odchýlka roviny al. smeru šikmo dolu od vodorovnej roviny al. smeru;
šikmo dolu naklonená plocha, rovina: s. cesty, pozemku, strechy, roviny;
s. svahu;
uhol s-u
;

2. vrodená al. získaná náchylnosť, dispozícia, tendencia k niečomu: egoistické, individualistické s-y;
s. k meditatívnosti, k pohodlnosti;
Miloš je mocná chlapina so sklonom pre humor a komiku.
(Jégé) Prichodí mu na um otec s jeho tragickým o sklonom k alkoholu. (Pláv.)

3. zried. koniec, sklonok: Jesenský sa na sklone svojich dní pustil do zápasu s presilou malosti. (Mráz)

skloniť, -í, -ia dok. (čo) vychýliť z obvyklej, polohy smerom dolu, zohnúť, schýliť, nachýliť: Malinký králik ulepil sa na vysoký picháč, skloniac ho až k zemi. (Vaj.) Skloňk pobozkaniu cípik zo zástavy! (Jes.) Vetrovský sklonil svoje oči k zemi (Jégé) sklopil. Sklonil tvár do dlani. (Kuk.) Každý, koho pristihol zrakom, sklonil hlavu. (Heč.);
pren. Neviem skloniť šiju svoju a povedať: odpusť (Vans.) pokoriť sa.

do rodnej zeme hlavu skloniť (Horal) zomrieť;
nemať kde hlavu (hlavy) skloniť byť bez domova;

nedok. skláňať

|| skloniť sa vychýliť sa z obvyklej polohy smerom dolu, zohnúť sa: Na poli sa jačmeň k zemi sklonil. (Heč.) Evka a Betka sklonia sa nad lavicu. (Ráz.);
pren.: Bolo by epochálne, keby sa taký velikán sklonil k maličkej urážanej Katuši (Tim.) znížil sa. K tomu všetkému sa s láskou a úctou sklonil Sládkovič (A. Mat.) pozorne si to všimol;

nedok. skláňať sa

sklonitosť, -ti žen. r. odchýlka naklonenej roviny al. nakloneného smeru od vodorovnej roviny: geod. s. terénu

sklonný príd. m.

1. tech. s-é váhy ktoré udávajú veľkosť zaťaženia výkyvom, sklonom svojho vahadla;

2. gram. s-é slová ktoré sa dajú skloňovať, ktoré majú pádové formy;

3. zastar. náchylný (Hviezd.);

sklonnosť, -ti žen. r. za star. náchylnosť, náklonnosť: s. k zúfalstvu (Hurb.)

sklonok, -nku muž. r. koniec istého časového úseku, sledu: na sklonku roku, dňa, týždňa, sezóny, storočia, leta, jari, života, vojny;
Deň sa už chýli ku sklonku.
(Fr. Kráľ) Bledá tvár svietila mu v sklonku večera. (Ondr.) Budem blúdiť do sklonku života. (Fig.)

sklonomer, -u/-a, 6. p. -e, mn. č. -y muž. r. geod. prístroj na rýchle, približné odmeranie sklonov al. na vytýčenie priamok daného sklonu v teréne;

let. prístroj na meranie sklonu

skloňovací, -ia, -ie príd. m. vzťahujúci sa na skloňovanie: gram. s-ia koncovka;
s. systém, s. vzor

skloňovanie, -ia stred. gram. ohýbanie mien, zámen a čísloviek;
deklinácia

skloňovať, -uje, -ujú nedok. gram. meniť tvar slova na vyjadrenie pádov a čísla podľa istých pravidiel platných pre daný jazyk, deklinovať

|| skloňovať sa1 prijímať rôzne pádové koncovky

skloňovateľný príd. m. gram. ktorý možno skloňovať: s-é adjektíva;

skloňovateľnosť, -ti žen. r.

sklopec, -pca, mn. č. -pce muž. r. poľov. truhličková pasca na chytanie škodlivej zveri

sklopiť, -í, -ia dok. (čo) znížiť, skloniť, obrátiť smerom dolu: s. sedadlo;
s. hlavu, viečka;
s. oči, zrak
uhnúť očami, pohľadom pri zahanbení, rozpakoch;

nedok. sklápať

|| sklopiť sa skloniť sa, obrátiť sa smerom dolu: Tvár jej zblčala, oči sa sklopili. (Kuk.);

nedok. sklápať sa

sklopka, -y, -piek žen. r. zried. sklopec

sklopný príd. m. dajúci sa sklopiť, sklápací: s-é sedadlo

sklopovať, -uje, -ujú nedok. zastar. sklápať

sklovec, -vca muž. r. anat. rôsolovitá číra hmota vyplňujúca očnú guľu za šošovkou

sklovina, -y, -vín žen. r.

1. látka podobná sklu, glazúra, napr. na povrchu keramických výrobkov;

anat. veľmi tuhé tkanivo pokrývajúce povrch zubov;

2. sklár. roztavené sklo v peci pri výrobe

sklovite prísl.: s. tvrdá oceľ;

sklovitosť, -ti žen. r.

sklovitý príd. m. podobný sklu: s. lesk, s. minerál, s-é zrná;
Ľad je tvrdý, sklovitý.
(Kuk.)

Naposledy hľadané výrazy

1. sklo v Slovníku slov. jazyka