Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „rub����” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

rub, -u muž. r. opačná spodná strana, najmä plochých predmetov a tkanín (op. líce): r. mince, r. listu, r. koberca, r. zmenky, r. známky;
šaty obrátené na rub
vyvrátené;

pren. druhá, opačná stránka nejakého javu, obyč. zlá, nepriaznivá: r. budovateľskej slávy (Jil.);
Každá vec popri líci mala i rub. (Urb.)

svet sa obrátil na ruby celkom sa zmenil;
obracať, obrátiť všetko (niečo) na ruby robiť neporiadok;
obracať dôkazy na ruby vyvracať;
všetko ide na ruby je neporiadok;

rubový, príd. m.: r-á strana hodvábu, r-á väzba tkaniny

rub, -a muž. r.

1. robotník, ktorý rúbe stromy;

2. ban. haviar, ktorý pracuje pri poruboch, rúbe horninu;

rubačský príd. m.

rubáč p. rubáš

rubacha p. rubaška

rúbačka, -y, -čiek žen. r. hovor.

1. rúbanie dreva;

2. bitka, pri ktorej sa súperi (bojovníci) rúbu, sekajú sečnými zbraňami až do krvi: krvavá r. (Hviezd.)

rúb, -ne žen. r. vyrúbaná plocha v lese, rúbanisko: Neďaleko končila sa rúb a začínala jedľová hora. (Ondr.);

rúbaňový príd. m.

rúbanica, -e žen. r. expr. zried. bitka: I nastala strašlivá rúbanica. (Kal.)

rúbanisko, -a, -nísk stred. vyrúbaná plocha v lese, porastená malinčím a horskou trávou: lesné, holé r.;
Rúbaniská broneli jahodami.
(Jil.);

rúbaniskový príd. m.

rúbanka, -y, -niek žen. r. nár. rúbanie dreva, vytínanie lesa (Hviezd.)

rubár, -a muž. r. robotník, ktorý rúbe stromy, rubač, drevorubač: Cachoval som s rubármi drevo v hore. (Taj.);

rubársky príd. m.

rubáš (nár. i rubáč), -a muž. r. trochu zastar.

1. dlhá ženská košeľa, ktorá sa nosila ako súčasť ľudového odevu: svadobný r., konopný r.;
vyšívaný r.
(Taj.);
Musela sa zakaždým do čistého rubáča obliecť. (Zgur.)

2. dlhé rúcho podobné košeli, do ktorého obliekali mŕtvych: Vstal z mŕtvych, rubáš zhodil, žije! (Hviezd.);
pren. zimný r. (Hor.) sneh;
žľab zahalený v rubáš (Ráz.-Mart.) zahmlený;

rubášik (nár. i rubáčik), -a muž. r. zdrob. expr.

rubaška, -y, -šiek (zried. i rubacha, -y, -bách) žen. r. (rus.) súčasť ruského odevu, košeľa s vysokým priľahlým golierom, vyložená na nohavice a prepásaná šnúrkou alebo remeňom

rúb, -e/-a, -u/-ajú nedok.

1. (čo, do čoho) sekať, zatínať sekerou, vytínať, stínať, ťať: r. drevo, r. stromy, r. les;
r. v hore
stínať stromy;
pren. r. veslom do vody prudko zaberať;
Aj on rúbal cestu k slobode (Bend.) pripravoval slobodu, bojoval za slobodu.

dá si (dal by si) na chrbte drevo rúbať o veľmi povoľnom, mäkkom človeku;
Kubo už k stovke rúbe (Hor.) bude mať sto rokov.

2. (koho, čo, do koho, do čoho čím) sekať, biť, zabíjať, ničiť, hubiť sečnou zbraňou: Rúbal Turkov ako makovice. (Kal.) Začal planých ľudí šabľou rúbať. (Krno);
pren. expr. r. do koní biť ich bičom;
pren. hovor. r. niekoho, do niekoho kritizovať

r. do živého ostro kritizovať;
vysoko rúbe má priveľké, neskromné požiadavky;

3. ban. dobývať uhlie al. rudu: stenové rúbanie dobývanie uhlia zo stien;

opak. rúbavať, -a, -ajú;

dok. k 1, 2 rubnúť

|| rúbať sa (s kým) zápasiť, biť sa: Už sa rúbe Černok s Turkami. (Kal.);

pren. expr. hovor. hádať sa, škriepiť sa, ostro si vymieňať názory: Ja sa za neho rúbem ako tá ľvica. (Vans.);

opak. rúbavať sa

rubato [vysl. rubáto] prísl. hud. (o prednese) nie celkom v predpísanom tempe, voľne;

rubato, -a stred. skladba v tomto tempe;

rubátový príd. m.

rub, -bľa muž. r. jednotka sovietskej meny;

rublíček, -čka i rublík, -a muž. r. zdrob. expr.

rubensovský príd. m. mal. majúci ráz Rubensových obrazov: r-á tvár

rubeola, -y žen. r. lek. nákazlivá detská choroba s charakteristickou vyrážkou, podobná osýpkam, ružienka

ruberoid, -u muž. r. stav. druh dechtovej lepenky

rubídium, -ia stred. chem. prvok zo skupiny alkalických kovov (zn. Rb);

rubídny príd. m.

rubín, -a muž. r. zlat. priesvitný, ohnivočervený drahokam;

pren. bás. červeň (úst al. líc): Ústa mi primrú k rubínom tvojim. (Sládk.) Líčka ani rubínmi vymaľované. (Stod.);

rubínový príd. m.

1. s rubínom, majúci rubín: r. prsteň;

2. červený ako rubín: r-é pery, r-á farba;

rubínovo prísl.

rub, -í, -ia nedok. zried. (čo) určovať výšku poplatku, vyrubovať: Chodili z domu do domu a rubili pokuty. (Vaj.)

rúb, -i, -ia nedok. kniž. zastar. (čo) obklopovať, lemovať, obrubovať, vrúbiť: Oči mu rúbili drobné vrásky. (Jégé) Prišla na lúku rúbenú listnatým stromovím. (Jégé)

rúbka, -y, -bok žen. r. vytínanie lesa, riedenie, čistenie: sanitárna r., výchovná r.

rubnúť, -ne, -nú, -bol dok. zried. (koho, čo, do koho, do čoho) seknúť, zaťať, udrieť: rubnúť koňa;
Vytiahol meč a dva razy do nej rubol.
(Fel.);

nedok. rúbať

rubopis, -u muž. r. práv. zastar. prevod vlastníctva zmenky al. iného cenného papiera písomným vyhlásením majiteľa na opačnej strane listiny: zmocňovací r.;

rubopisný príd. m.

rubopisec, -sca muž. r. práv. zastar. osoba, ktorá prevádza cenný papier rubopisom, indosant, žírant

rubopisník, -a, mn. č. -ci muž. r. práv. zastar. osoba, na ktorú sa prevádza rubopisom cenný papier, indosatár

Naposledy hľadané výrazy

1. rub���� v Slovníku slov. jazyka