Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „rozk��za��” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

rozkamarátiť sa, -i, -ia dok. hovor. prestať sa kamarátiť, priateliť, pohnevať sa, znepriateliť sa, rozísť sa (op. skamarátiť sa): Ak sa ho ešte raz dotkneš, navždy sa rozkamarátime. (Jes-á)

rozkašlať sa, -le, -lú, rozk. -li dok. dostať záchvat kašľa, začať kašlať: Smial sa, až sa rozkašlal. (Ondr.) Nemilo dotknutí dymom, rozkašlali sa. (Kuk.);
pren. expr. umieráčik sa rozkašlal (Jil.) začal zvoniť;

nedok. rozkašlávať sa, -a, -ajú

|| rozkašlať (koho) priviesť do kašľa, donútiť kašlať: (Dym) zakaždým rozkašlal môjho suseda. (Kuk.)

rozkatiť sa, -í, -ia, zried. i rozkatovať sa, -uje, -ujú dok. expr. rozhnevať sa, nazlostiť sa, nasrdiť sa, rozzúriť sa, rozčertiť sa: Statkár vše prosí, vše psovsky sa rozkatí. (Ráz.-Mart.) Ale keď sa raz rozkatuje, tak sa už potom treba len pratať. (Čaj.) Takto rozkatil sa proti Štúrovi v liste Palkovič. (Hurb.);
pren. Vydával sa celou dušou búrke, ktorá sa nad nimi rozkatila (Jil.) rozpútala sa, rozbúrila sa.

|| rozkatiť i rozkatovať zried. (koho, čo) rozhnevať, nazlostiť, nasrdiť, rozzúriť

rozkikiríkať sa, -a, -ajú dok. začať kikiríkať (o kohútovi);

pren. expr. (o človeku) rozkričať sa, urobiť krik pre niečo: Dajsamibože, natoľko sa rozkikiríkaš o jednej sliepke. (Letz)

rozkal, -u muž. r. nár. puklina, trhlina, rozsadlina, rozpuklina: Prišli k rozkalu medzi kameňmi. (Jégé)

rozkálať, -a, -ajú dok. (čo) rozdeliť drevo (sekerou) po dĺžke;
rozštiepať: r. strom, r. peň, klátik;
ešte pár štiepaničiek rozkálam
(Ráz.-Mart.);
rozkálané drevo;
pren.: rozkálané zápole (Lask.) majúce pukliny, trhliny, rokliny;
s r-ým srdcom (Kuk.) s bolesťou, s utrpením v srdci;
Nechcem rozkálať našu stranu na dve nepriateľské frakcie (Bod.) rozdeliť, rozdvojiť, rozpoltiť.

rozkalkulovať, -uje, -ujú dok. (čo) urobiť kalkuláciu, rozpočítať: Dnešnú zásielku ešte nerozkalkulovali. (Karv.);
pren. správne rozkalkulovať šírku deja do epizód (Chorv.) rozvrhnúť

rozkalovať, -uje, -ujú nedok. nár. expr. (čo) otvárať, roztvárať: Musel som mu vyjaviť všetko, čo mi rozkalovalo spečené ústa. (Švant.)

|| rozkalovať sa otvárať sa, roztvárať sa: Ústa sa jej sťažka rozkalujú. (Švant.) Pri prameni tohto potoka dolina sa rozkaluje vo dvoje (Švant.) rozdvojuje sa.

rožkárka, -y, -rok žen. r. hovor. predavačka, roznášačka rožkov (Tim.)

rozkasať, -še/-sá, -šú/-ajú, rozkasajúc dok. (čo) rozhaliť, uvoľniť odev: rozkasané rúcho (Fig.)

|| rozkasať sa rozhaliť sa, uvoľniť si odev, trochu sa obnažiť: žena, rozkasaná, iste len toť vstala (Taj.)

rožkatec, -tca muž. r. rastlina rastúca vo vode;
bot. r. ponorený (Ceratophyllum demersum)

rozkatenec, -nca muž. r. expr. zried. zlostník: Príde im rozkatencom niečo na myseľ. (Ráz.)

rozkatený príd. m. expr. veľmi nahnevaný, rozhnevaný, nasrdený, nazlostený, rozzúrený: r. človek;
zablysnú mu oči ohňom ako rozkatenej šelme
(Ráz.);
r-é kone (Vaj.) bujné, bujno, divo letiace;
pren. r-á vášeň (Vlč.) prudká, silná;
r-é živly (Hviezd.) neskrotené, nespútané

rožkatý príd. m. majúci rohy, rožky, výčnelky, špicatý: r-é výrastky;
r-á hlava
(Ráz.);
Aby ho rožkatý čert vychytil i s krčmárkou! (Lask.);
spodst. ľud. rožkatý čert

rozkaz, -u muž. r. ústny al. písomný prejav, ktorým sa niekomu (obyč. podriadenému) záväzne ukladá určitá povinnosť (úloha);
nariadenie, príkaz: vydať, vydávať, dať r. (r-y), dostať r., splniť, vykonávať, vykonať r. (r-y), odvolať r., písomný r., tajný r., vojenský r.;
mobilizačné r-y
(Jégé);
exekučné r-y (Karv.);
na r. niekoho z vôle, z nariadenia niekoho: Tu som, pani moja, na váš rozkaz. (Kal.) Pre mňa je slovo matkino rozkazom. (Vám.) Rozkaz! odpoveď vojaka pri vypočutí veliteľovho nariadenia, príkazu;
voj. denný r. denné nariadenie veliteľstva útvaru, jednotky ap., čítanie vojakom;
plukovný r. vydaný veliteľom pluku pre príslušníkov pluku;
armádny r. rozkaz hlavy štátu al. ministra národnej obrany vydaný pre celú armádu z príležitosti význačných udalostí;
povolávací r. ktorým sa niekto povoláva do vojenskej služby;
fin., práv. platobný r. úradná výzva zaplatiť vyznačenú sumu;
práv. trestný r. na potrestanie niekoho;
r. na zadržanie, na zatknutie niekoho, na prehľadanie niečoho (r. zadržať, zatknúť niekoho, prehľadať niečo);
cestovný r.
úradná listina poverujúca zamestnanca vykonať služobnú cestu

rozkázať, -že, -žu dok.

1. (komu, čomu čo, so spoj. class="b0">aby, s neurč. i bezpredm.) dať niekomu rozkaz, príkaz, nariadiť, naručiť: „Budeš tu čakať!“ rozkázal mu pán. (Kuk.) Rob, čo ti rozkážu. (Urb.) Prísne rozkáž, aby zvážali. (Vans.) Spoločnosť rozkázala veliteľovi odpratať sa. (Kuk.) Ale či srdcu rozkážeš? (Min.) či ovládneš cit svojou vôľou?;
nevie synovi (dieťaťu) r. je voči nemu zhovievavý, rozmaznáva ho;
vie si (nevie si) r. vie sa (nevie sa) premôcť, ovládať;
Rozkáž psovi, pes chvostovi, urob si sám. (úsl.)

2. (komu čo, s neurč. i bezpredm.) objednať, požiadať, aby niekto niekomu niečo doniesol, urobil (obyč. za peniaze), dať (si) priniesť (napr. jedlo, nápoj ap.): r. si pivo, liter vína, obed, večeru;
r. si pieseň;
Pán si rozkázal doniesť obed.
(Jes-á) Kto si ako rozkáže, tak mu navaríme. (Zúb.) Čo (si) ráčite rozkázať? Ráčte rozkázať! trochu zastar. zdvorilá otázka (výzva) na želanie hosťa v pohostinských podnikoch;

3. zried. rozhodnúť, určiť, čo a akobyť: Musíš byť rád, že ti chlapci dievku berú, — rozkázala Orendáčka. (Tat.);

nedok. rozkazovať

rozkazka, -y, -ziek žen. r. druh krížovkárskej hádanky, pri ktorej treba z náznaku utvoriť rozkazovací spôsob

rozkazný príd. m. kniž. rozkazovačný, rozkazujúci: r. hlas (Hviezd.);
práv. r-é konanie príkazné konanie

rozkazovač, -a muž. r. zried. kto rád rozkazuje, rozkazovateľ: Rozkazovačov je tu mnoho — umorili by vás. (Jes-á)

rozkazovací, -ia, -ie príd. m. kniž. rozkazujúci, rozkazovačný, panovačný: Jeho reč bývala vždy povedaná tónom akoby rozkazovacím. (Zgur.);
celá jeho krásna, rozkazovacia postava (Kal.);
gram. r. spôsob gramatická kategória, ktorou sa vyjadruje rozkaz al. zákaz a príslušný určitý slovesný tvar na jej vyjadrenie, imperatív;
r-ia veta vyjadrujúca rozkaz al. zákaz;
r-ia častica, r-ie citoslovce

rozkazovačný príd. m. rozkazujúci, panovačný, veliteľský: r. hlas;
r. pohľad
;

rozkazovačne prísl.: povedať niečo r.

rozkazovať, -uje, -ujú nedok.

1. (komu, čomu čo i bezpredm.) dávať niekomu rozkaz, príkaz, nariaďovať, narúčať: Nie je on malý chlapec, aby si on dal rozkazovať od kdekoho. (Al.) Veď mi len nebudú rozkazovať, ako mám so ženou zaobchádzať? (Krno) Ani nekarhá, ani nenarúča nič, ani nerozkazuje. (Tim.)

2. (komu čo i bezpredm.) objednávať, žiadať, aby niekto niekomu niečo doniesol, urobil (obyč. za peniaze), dávať (si) priniesť (napr. jedlo, nápoj ap.): Vypil som ho (pol deci) jedným dúškom a rozkazoval som si hneď druhý. (Švant.) Dacík kázal Poliakovi rozkazovať, on že bude platiť. (Taj.) Pri veselej príležitosti rozkazoval si hudcom: „Cic kozy, kozina!“ (Taj.)

3. rozhodovať, určovať, čo a akobyť: Poslanci a senátori rozkazujú v štáte. (Jégé) Ak to takto pôjde za dva roky, Greguš rozkazuje s okresom. (Vaj.);

opak. rozkazúvať, -a, -ajú;

dok. rozkázať

rozkazovateľ, -a, mn. č. -lia muž. r. kto rozkazuje: neobmedzený r. (Hruš.);
sestra s vážnou tvárou, akoby sa hrala na rozkazovateľa (Fig.)

rozkazujúci, -a, -e príd. m. vydávajúci rozkaz, prikazujúci, rozkazovačný: r. hlas;
hovorí rozkazujúcim tónom
(Stod.);

rozkazujúco prísl.: zavolať, hovoriť r.

rozkazúvať p. rozkazovať

Naposledy hľadané výrazy

1. rozk��za�� v Slovníku slov. jazyka