Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „poslu��ne” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

posľubovať, -uje, -ujú dok. (čo, komu čo) postupne viac vecí, viacerým sľúbiť, nasľubovať: Chlapci posľubovali všetko. (Kuk.) Zabudol, že bol už komusi čosi ľahkomyseľne posľuboval. (Laz.);
p. hory-doly všetko možné, bez ohľadu na možnosť splniť sľúbené

|| posľubovať sa (komu) postupne viacerým, na viaceré veci sa sľúbiť: Priateľom som sa už posľuboval. (Šolt.) Ľudia sa mu posľubovali. (Taj.)

posluch, -u muž. r.

1. počúvanie: p. hudby, rozhlasu;
Nijaký tlmočník nenahradí to, čo sa získa priamym posluchom.
(Heč.) Poslucháčom prajeme príjemný posluch obvyklý príhovor rozhlasového hlásateľa;

lek. sluchová vyšetrovacia metóda, auskultácia: vyšetrenie p-om

arch. ísť na p-y ísť počúvať: Peter šiel večer na posluchy. (Dobš.)

2. zastar. poslúchanie, poslušnosť: časté poučovanie o posluchu (Vaj.);
dlhé šediny vnucovali úctu a posluch (Vaj.);

posluchový príd.: lek. p. nález zistený posluchom, počúvaním

poslucháč, -a muž. r.

1. kto niečomu načúva, niečo počúva (napr. prednášku, rozhlas ap.): V niekoľkých poslucháčoch zanechala reč hlboký dojem. (Jil.) Mávala sny o poslucháčoch, ktorých do vytrženia privádza jej hra. (Tim.);
p-i rozhlasu, rozhlasoví p-i;
čierny p. (rozhlasu)
ktorý nemá na svoj prijímač koncesiu;

2. vysokoškolský študent: p. medicíny, filozofie;

poslucháčka, -y, -čok žen. r.;

poslucháčsky príd. m.;

poslucháčstvo, -a stred. hromad. poslucháči: vysokoškolské p.;
Na tvojej strane sú sympatie poslucháčstva.
(Kuk.)

poslucháreň, -rne, -rní žen. r. prednášková sieň, najmä na vysokých školách

poslúchať, -a, -ajú nedok.

1. (koho, čo, bezpredm., zastar. i na čo) podriaďovať sa rozkazu niekoho, riadiť sa prianím niekoho, byť poslušný: dieťa poslúcha rodičov;
Svoreň, ktorého poslúchala celá dedina ako otca
(Tal.) ochotne;
Ty ju poslúchaš ako svätú. (Tim.) Poslúchala svojho muža na slovo (Tat.) bezvýhradne. Málokto poslúchal na jeho rady. (Vaj.);
slepo p. niekoho bez uvažovania, nekriticky;
pren.: Nohy akosi neposlúchajú (Vaj.) ťažko kráča. Chcela vyskočiť z divána, no údy neposlúchali (Vaj.) nemohla sa pohnúť;
zbraň, ktorá dobre poslúcha (Ráz.-Mart.) funguje;
Neposlúcha (srdce) nijakého velenia (Vaj.) jeho city sa nedajú ovplyvniť

p. hlas (svojho) srdca riadiť sa citom;

2. zastar. (koho, čo i bezpredm.) uvedomele vnímať sluchom, počúvať. S otvorenými ústami poslúcha každé slovo učbárov. (Fr. Kráľ) Pani poslúcha pozorne, tu i tu prisviedča. (Kuk.);

opak. poslúchavať, -a, -ajú;

dok. k 1 poslúchnuť

poslúchnuť, -ne, -nu, -chol dok. (koho, čo i bezpredm.) podriadiť sa rozkazu niekoho, vyhovieť prianiu niekoho, počúvnuť: dieťa poslúchlo rodičov;
p. rozkaz, dobrú radu;
Preto si vec rozmyslel a poslúchol.
(Ráz.-Mart.) Poslúchnem ťa vo všetkom a na slovo. (Fel.);
pren. Chce dávať znakruka nechce poslúchnuť (Vaj.) nemôže ňou pohnúť

p. hlas (svojho) srdca zariadiť sa podľa citu;

nedok. poslúchať

posluchový p. posluch

posluha1, -y, -lúh žen. r. zastar.

1. pomocná služba v domácnosti vykonávaná v určitú dennú dobu al. týždenne, mesačne ap.: (Klátová) sa poneviera od posluhy k posluhe, od rozkazu jednej panej k rozkazu druhej. (Jil.)

2. preukázanie služby niekomu, služba: Za tie všetky posluhy aká odmena mu od vás? (Hviezd.) Skrotil k posluhe jej sily surové (Hviezd.) aby slúžili.

posluha2, -y, -lúh žen. r. zastar. služka, posluho-vačka: Jedlá nosila babka, stará posluha Kráľova. (Vaj.) Vstúpi Luštáčka, jeho stará posluha. (Škult.)

posluha3, -u, mn. č. -ovia muž. r. zastar. človek, ktorý z povolania vykonával pomocné práce, sluha: Reč išla po latinský, aby čakajúci posluhovia nerozumeli. (Hurb.) Nijakého dôchodku, to nemôžu byť — hundral starý posluha. (Jes.)

posluhovačka, -y, -čiek žen. r. žena vykonávajúca v určitom čase (denne al. týždenne ap.) za plácu pomocné práce v domácnosti, žena, ktorá posluhuje, upratovačka: Nájde iba starú posluhovačku, ktorá chodila vypomáhať a dávala pozor na nebo. (Barč) Katra bola stará posluhovačka, čo od rokov pomáhala v kuchyni. (Podj.)

posluhovať, -uje, -ujú nedok.

1. (bezpredm. i komu) vykonávať v určitom čase (denne, týždenne ap.) za plácu pomocné práce v domácnosti: Chodila prať a posluhovať do panských domácností. (Tomašč.)

2. (komu i bezpredm., zastar. i koho) vykonávať, poskytovať niekomu služby, obsluhovať niekoho: Ženy varia, posluhujú chlapom. (Ráz.);
Chodila mi posluhovať v chorobe. (Tim.) Po večeri starali sme sa, kto podojí kravu, lebo v taký čas ľudia neradi posluhujú. (Bodic.) Posluhovala nás najviac slečna. (Kuk.)

poslušenstvo, -a stred. zastar. poslušnosť: Slúžil pri vojsku;
previnil sa proti poslušenstvu.
(Vaj.)

poslušnica, -e, -níc expr. zried. poslušné dievča, poslušná žena

poslušník, -a, mn. č. -ci muž. r. zastar. mních nižšej hodnosti, novic: Mnísi sú ochotní prijať ho za novica-poslušníka. (Jes-á)

poslušnučký príd. m. expr. poslušný: Si tichučká, poriadnučka, poslušnučká! (Heč.)

poslušný príd. m. (bezpredm. i komu, čomu, zastar. i koho, čoho) ochotný podriadiť sa rozkazu, rade niekoho, ochotný vyplniť prianie niekoho, ktorý poslúcha: p. syn, p. pes;
Sedel ako poslušné decko.
(Jes.) Slová sa mu vymkli cez poslušné pery. (Kal.) Kôň je poslušný pánovej vôli. (Jes.) Bol až neslušne dekanovi poslušný. (Taj.);
pokorná Kristína, poslušná matere, otca (Zgur.);
Jo-zef sa obrátil, poslušný akéhosi podvedomého hlasu. (Jil.);

poslušne prísl. poslúchajúc, neodporujúc, bez odporu: Išla za ním poslušne ako decko. (Urb.);
voj. zastar. p. hlásim hovor. obyč. žart. spôsob hlásenia, ktorým sa zdôrazňuje disciplína: Veľkomožná pani, poslušne hlásim, stôl je prikrytý (Stod.) oznamujem;

poslušnosť, -ti žen. r. ochotné podriaďovanie sa rozkazu, prianiu, rade niekoho: prinútiť niekoho k p-i, odoprieť p.;
slepá, otrocká, psia p.
bezvýhradná nekritická;
Vypovedal poslušnosť dočasnej vláde. (Jes.)

poslúžiť1, -i, -ia dok.

1. (komu i bezpredm.) preukázať službu, najmä osobnú: Zuzanka sa poteši, že mi môže niečím poslúžiť. (Jes.) Každú noc musel vstávať, poslúžiť tej, ktorá mu dala život. (Barč) „Prišiel som vás poprosiť o niečo.“ „Prosím, poslúžim veľmi vďačne.“ (Podj.) Juro poslúžil pri dome a v poli. (Kuk.)

šťastie mu poslúžilo darilo sa mu, podarilo sa mu niečo;

2. (komu, čomu) stať sa osožným, prospešným, prospieť, osožiť: p. veci mieru, p. národu;
Môže nám poslúžiť ako spojka s úradmi.
(Urb.) Pohyb na čerstvom vzduchu mu len poslúži. (Sev.) Môžem poslúžiť vašej veci. (Žáry) Dobre jej (pôde) poslúžila tohoročná zima. (Laz.) Či táto pekná vlastnosť poslúži mu k dobrému. (Šolt.)

3. (komu čím) poskytnúť, dať niečo: p. niekomu občerstvením;
p. niekomu dobrou radou;
Nevedel nič bližšieho o ňom, ani len adresou nemohol poslúžiť.
(Tat.) Drak nechce poslúžiť Poliakovi svojou valaškou. (Chrob.);
p. ohňom (Jes.) pripáliť cigaretu;
Čím môžem(-e) poslúžiť? zdvorilostná formula, napr. v obchode, v reštaurácii;

4. (za čo, na čo, ako) byť použitý, použiteľný na istý cieľ: p. za príklad niekomu;
Pochytil podušku, ktorá mu poslúžila za štít.
(Fel.);
aby poslúžila (doska) za zmeták (Jes.);
Nenašli nič, čo by bolo poslúžilo na vysvetlenie toho úkazu. (Jégé);
kniha poslúži ako pomôcka;

5. zastar. (koho) vykonať niekomu osobnú službu, obslúžiť niekoho: Či by si ma ty chcel poslúžiť? (Šolt.);
keď ho (decko) nikdy vydávať nebudú, ani neposlúži ich nikdy (Tim.)

|| poslúžiť sa zastar. obslúžiť sa, poslúžiť si niečím: Len či sa poslúžili! Nemal ich ani kto ponúknuť. (Kuk.)

|| poslúžiť si (čím) užiť, použiť niečo, vziať si niečo, z niečoho: poslúžte si občerstvením;
Ja s plnou vervou poslúžim si nimi.
(Ráz.-Mart.) Či by ste si nemohli poslúžiť tureckým tabakom? (Pal.);
Poslúžte si! zdvorilostná fráza pri ponúkaní;
vezmite si

poslúžiť2, -i, -ia dok. zried. trochu, istý čas slúžiť: Išli naši pekní chlapci v rudej gvarde poslúžiť. (Jes.)

poslužný príd. m. vykonávajúci služby obyvateľstvu: p-á živnosť (napr. holičstvo, kominárstvo)

Naposledy hľadané výrazy

1. poslu��ne v Slovníku slov. jazyka