Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „pol” v Slovníku slovenského jazyka

pol

I. čísl. neskl.

1. polovica, polovička (pomenovanie meraného predmetu je v 2. p., keď celý výrazplatnosť nominatívu alebo akuzatívu;
inak je v tom páde, ktorý vyžaduje väzba): p. chleba, jablka, p. domu, p. dediny, p. mesta, p. sveta, p. cesty;
p. hodiny, p. dňa, týždňa, mesiaca;
p. roka, p. storočia, p. života;
p. kila (mäsa);
p. triedy
polovica žiakov v triede;
Za pol hodiny zjedná pol dolára na hodvábe. (Jes.) Čistota pol života (zdravia). (úsl.);
za pol ceny (Tim.);
V pol otázke už ochotne odpovedá. (Taj.) Vzal na pol voza suchého raždia. (Hruš.) Prisadol na pol stoličky. (Jes.) Vonku je už do pol kolien snehu. (Bedn.)

hovor. počúvať, vypočuť niekoho, niečo na pol ucha bez záujmu, nedbalo;
odpovedať iba na pol úst (Laz.) ledabolo, nedbalo;
odvrknúť niekomu z pol pleca (Jes.) ledabolo, neochotne, nevrlo;
ani pol slova! mlč!;
Katrena len tak pol okom mihla po nás (Fig.) krátko, rýchlo, letmo.

2. v spojení s radovými číslovkami (ktoré majú nesklonnú mennú podobu druha, treťa, štvrta atď.) vyjadruje počet jednotiek označený radovou číslovkou zmenšený o polovinu jednotky: pol druha = 1 1/2, pol treťa dva a pol;
To bolo vedno vyše pol druha metrického centa. (Hruš.) Po pol treťa hodinovej chôdzi ledva som sa vtisol do fary. (Tat.) Od peňazí ešte vše platia pol piata (Taj.) štyri a pol percenta;
pri udávaní času: o pol dvanástej, o pol jednej;
Okolo pol štvrtej Samko vstal.
(Taj.) Kúrime tu obyčajne ráno o pol šiestej. (Sev.)

II. prísl. zried. napolo, napoly, polo: Spí si večným snom devica pol plačúca, pol smejúca. (Horal)

poľahučky,poľahúčky i poľahunky prísl. expr. veľmi ľahko, zľahka: Keby raz zaspieval len tak poľahučky, skalky by padali grúňmi padajúcky. (J. Kráľ) Niekto poľahúčky klope na okno. (Zgur.) Prikloneným svahom zbehla poľahúčky. (Žáry) Tak poľahunky zdoláme všetky sklamania. (Stod.)

pól, -u 6. p. -e, mn. č. -y muž. r.

1. bod na povrchu Zeme, ktorým prechádza zemská os, točňa: zemský p.;
geogr. severný, južný p.;
pren.: Gabica stála vždy na protivnom póle mojich tvrdení (Jégé) mala opačný postoj. My sme ľudia z dvoch spoločenských pólov (Bod.) tried.

2. miesto, na ktorom sa sústreďuje účinok magnetických al. elektrických síl telesa: fyz. magnetický p.;

3. el. tech. koncová svorka elektrického zdroja: kladný, záporný p.;

4. geom. druh základného bodu pri grafickom riešení úloh: p. priamky, kružnice;

pólový príd. m.: p-á os zemegule;
p-é nástavce elektromotorov

pola, -y, pôl žen. r.

1. polovica, polovička: Ukazoval akúsi peknú kuchárku, ktorá sa cez jarmok premenila od spodnej poly na páva. (Taj.) meč ako sudičkiných nožníc ostrá pola. (Ráz.-Mart.) Hospodin rozkrídlil záclonu, že poly jej sa rozleteli. (Hviezd.) Padol tu neďaleko, v poly bol rozčesnutý. (Laz.);
pren. Aby len neprepílil tučného finančníka cez poly (Vaj.) novšie pís. cezpoly.

2. istý diel odevu (kabáta, sukne, zástery ap.): Agneške viali na obe strany poly rozopätej sukne. (Tat.) Predná pola (kožucha) je zamastená. (Kuk.) Podrží si polu kabáta, poberie patróny. (Taj.) Stiahnuc bočné poly bielej zástery nazad a hľadiac mu do očú, spýtala sa. (Jes.)

polabčina, -y, žen. r. jazyk vymretých polabských Slovanov

Polabie, -ia stred. kraj okolo rieky Labe;

polabský príd. m.: p-á nížina;
hist. p-í Slovania ktorí bývali na dolnom toku rieky Labe

poľadovica, -e, -víc žen. r. hladká ľadová vrstva na zamrznutých cestách, ľadovica

poľaha, -y žen. r. nár. poľahoba, poľahčenie (Hviezd.)

poľahčene prísl. zried. s poľahčením, uľahčene: Ale sme sa poľahčene všetci usmiali. (Jégé)

poľahčenie, -ia stred. uľahčenie, úľava, uspokojenie: Ľud žiadal by si poľahčenia bremien. (Hviezd.) Marcel cítil podivné poľahčenie v pohľade na Sabínu. (Jégé)

poľahčiť, -í, -ia dok. (čo, komu i bezpredm.) urobiť ľahším, uľahčiť: A rozpomienka na nebohú mater akosi poľahčila ťarchu, pod ktorou stonalo srdce. (Kuk.) Domková namáhala sa, aby mužovi poľahčila. (Taj.) Dal sa vybíjať špiciak, aspoň si takto poľahčí (Hor.) uľaví. Rozmýšľa len vždy, ako poľahčí si živobytie. (Tim.);

nedok. poľahčovať, -uje, -ujú

|| poľahčiť sa (komu) stať sa ľahším, znesiteľnejším: Sluhovi sa veľmi poľahčila robota. (Dobš.);
pren. neos. Nech sa vyplače. Poľahčí sa mu (Hor.) uľaví sa mu.

poľahčujúci, -a, -e príd. m. ktorý poľahčuje, zmierňujúci: práv. p-a okolnosť (pri žalobe z trestného činu)

poľahky prísl. ľahko, bez námahy: Ráno som sa rozbehol domov, prejdúc poľahky osemdesať kilometrov do Stráňova. (Jégé) Skončím ju (robotu) celú poľahky za štyri hodiny. (Kuk.) Šarlach u Elenky prešiel dosť poľahky (Šolt.) hladko, bez komplikácií.

poľahlina, -y, -lín žen. r.

1. poľahnuté, zváľané obilie: Lepšia poľahlina ako zbieranina. (prísl.)

2. zried. miesto, na ktorom niečo pokleslo: V očiach mu zasa svietila žiara a vyrovnávali sa poľahliny (Fig.) vpadnuté miesta.

poľahnúť, -ne, -nú, -hol dok.

1. (o tráve a obilí, zried. i o iných rastlinách) skloniť sa, povaliť sa, zvaliť sa, ľahnúť k zemi (vplyvom živelných pohrôm al. nesprávneho hnojenia): obilie poľahlo;
Žito poľahnuté — idem žať.
(Hviezd.) Medzitým vinohrady poľahli. (Kuk.) Tráva na poliach poľahla. (Ondr.)

2. bás. zried. ľahnúť si: Svorno je u nás, ako keď mŕtvi ku mŕtvym svojim poľahnú. (Sládk.);

nedok. k 1 poľahovať, -uje, -ujú, poľahúvať, -va, -ajú, poliehať, -a, -ajú i políhať, -a, -ajú

poľahnutý príd. m.

1. zváľaný, pováľaný, sklonený k zemi, ležiaci na zemi (o obilí, o tráve ap.): p-é obilie, p-á pšenica, p. hrach;

2. prepadnutý, vpadnutý, preliačený: Len poľahnuté hroby ostali po nich na kysuckých cintorínoch. (Jaš.);
pren. I v nej (v Žofke) ostalo čosi zdegveného, poľahnutého (Kuk.) bola zronená, skľúčená, zdeprimovaná.

poľahoba, -y, -hôb žen. r. hovor. uľahčenie, poľahčenie: pociťovať p-u;
Škriepil sa, aby mu poskytli nejakú výhodu alebo poľahobu.
(Jégé) S takými pacientmi i lekárovi poľahoba. (Kuk.) Nemožno hľadať poľahobu, len trpieť. (Hor.)

polahoda, (nár. i poľahoda), -y, -hôd žen. r.

1. príjemný pocit, pohoda, lahoda, pohodlie: večerná polahoda;
polahoda príjemného posedenia
(Zúb.);
Bolo jej polahodou spomínať si na radosť Hrušiačkinu. (Šolt.) Miestnosť je vyzdobená všemožnými požiadavkami dnešnej módy, polahody a nádhery. (Urbk.) Ľahla si na pohovku, s rozkošou vystrúc svoje mocné, zdravé údy. Od poľahody prižmúrila oči. (Hruš.) Žijem si v prekrásnej prírode, voľne a báječne v milej poľahode. (Urbk.)

2. uľahčenie, poľahčenie, úľava, poľahoba, pomoc: Teraz, keď sa ti ukazuje polahoda, nuž stonkáš. (Gab.) Pri tejto povinnosti vincúrom je husacina na veľkej pomoci a polahode. (Kuk.) Mysleli sme aj my, že si hľadali poľahody, zato sa ťahajú tatam, že sa boja bitky — ale nie. (Tim.) Nehľadám polahody sebe, ale svákovi Tutorovie. (Kuk.) S poľahodou som cítil, že mi ho (ucho) len tak očistom stisol medzi prsty. (Jes.)

polahodiť, -í, -ia dok.

1. (komu, čomu) byť po vôli, vyhovieť, potešiť niekoho, ulahodiť: Nemohol by som tvrdiť, či mojej sladkej nepriateľke polahodí alebo nie, keď svet zvie, že jej slúžim. (Fel.) Všade vývodili farby maďarsko-národné, že to plne muselo polahodiť každému vlasteneckému oku. (Šolt.) Dielo nášho básnika mohlo polahodiť citom celého Slovanstva. (Škult.) Ja jediná deva, ktorá ti nikdy nepolahodila ani slovom, ani pozorom (Šolt.) nepolichotila. Črpáčka vše mu polahodí: to podplamennák na desiatu, alebo škvarok zo starého sadla do pálenky (Podj.) prilepší.

2. zried. (čo) uhádnuť, ulahodiť: Našu nôtu ty nepolahodíš. (Švant.)

|| polahodiť si expr. dopriať si (pôžitku): Nech si teda len polahodí. (Ráz.)

polahodný príd. m. trochu zastar. príjemný, lahodný, ľahký: p. život (Šolt.);
Pri voľbe povolania mnoho sa myslí na to, či je ono polahodné, alebo nie. (Ráz.)

poľahostajky prísl. zried. ľahostajne: Tvoje srdce poľahostajky správa sa k jeho súženiu a hynutiu tam v podzemí. (Fig.)

poľahovať p. poľahnúť

poľahúvať p. poľahnúť

poľakaný príd. m. preľaknutý, prestrašený, ustrašený, uľakaný, zľaknutý: mať p. hlas;
Iľa poľakaná beží na cestu.
(Tim.) Spoločnica je taká odporná s jej poľakanou tvárou. (Tim.) Obžalovaný s poľakaným zrakom obzerá sa. (Al.);

poľakano/-ne prísl.: vyzerať, hľadieť p.;
Kmotor sa poľakane rozhliada po ostatných.
(Chrob.);

poľakanosť, -ti žen. r.

poľakať, -á, -ajú dok. (koho, čo) spôsobiť, nahnať niekomu strach, naľakať, poplašiť: Toto Cigánov veľmi poľakalo. (Ondr.)

|| poľakať sa zľaknúť sa, naľakať sa: Poľakal sa, že šepkal a zdal sa jej iným. (Tim.) Až sa poľakal, či v tom náhlení sa nevykĺzli halušky. (Zgur.)

polámať, -e, -u dok. (čo)

1. lámaním rozdeliť na kusy, zlomiť, zlámať: p. konáre, p. si (niekomu) ruky, nohy;
Piatim voličom rebrá polámali.
(Kuk.)

expr. p. niekomu hnáty, kosti veľmi zbiť niekoho;
krky si p. zabiť sa;
byť ako polámaný veľmi ustatý;

2. lámaním zničiť, pokaziť: p. hračku;
Nábytok bol polámaný.
(Jégé) Para vniknúc v mesto, polámala všetko. (Jes.) Polámal nám sneh už i tak hnilé žliebky nad strechou. (Taj.) Tetke polámal metlu. (Heč.) Chvostík, von! — volá Jerguš. — Žito polámeš (Ondr.) skákaním, lezením udupeš, zošliapeš.

|| polámať sa zlomiť sa;
zlomením sa zničiť, pokaziť sa: Kosa sa na skale môže mi polámať. (J. Kráľ);
hrable sa polámali;
Príde mu na myseľ basa, čo sa polámala.
(Ráz.);
pren.: Mišov odpor poláme sa na omrviny (Kuk.) prestane, prejde ho. Ale sa čosi polámalo, táto noc neprichystala už nič pekného pre radosti života. (Jil.)

Naposledy hľadané výrazy

1. pol v Slovníku slov. jazyka