Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „počuť” v Slovníku slovenského jazyka

počuť, -čuje, -čujú dok. i nedok.

1. (čo, koho, čo o kom, o čom i bezpredm.) vnímať sluchom, zachytiť, zachytávať sluchom: počujem pieseň, smiech, krik;
Smiech bol tichý, aby ho tí traja nepočuli.
(Jes.);
jasne, zreteľne, dobre, zle p. niečo;
Či vari zle počula?
(Švant.) klamal ju sluch? Je hlboko presvedčený o pravde počutých slov. (Jégé);
dnes počuté historky (Kuk.);
Premieľali počuté a povedané (Jégé) čo počuli a povedali. Čo z jeho úst počujú, všetko chvália (Taj.) čokoľvek povie, jeho reči, mienku ap.;
počuť niečo na vlastné uši;
Chce na vlastné uši počuť
(Dobš.) sám, osobne sa presvedčiť

iron. p. trávu rásť vidieť, rozlišovať niečo, čo v skutočnosti nejestvuje;
Dievka moja, svet nepočul také niečo (Tat.) nie je obvyklé, nerobí sa to. Nuž počul to svet? (Laz.) je to možné?;
nechce o niečom (o niekom, o tom) nič počuť, ani počuť odmieta, zavrhuje niečo (niekoho) , nechce privoliť na niečo: Gustík nechce o ženbe ani počuť. (Zúb.) Nič nechcel počuť o Irenke (Jes.) nechcel ju. Najprv ani počuť, do služby vonkoncom nie. (Švant.)

2. mať schopnosť vnímať sluchom, mať sluch: zle počujechybný sluch;
nepočuje je hluchý;
robí sa, akoby nepočul nechce počuť, robí sa hluchým;

3. len dok. (čo, o čom, o kom) dozvedieť sa, dostať zprávu, vziať na vedomie: Prv ale chcem počuť mienku vašu o veci vážnej. (Kal.) Chcel počuť novinu. (Tat.) Zlovesť som počula. (Hviezd.) Nemali nič proti človeku, o ktorom len dobré počuť mohli. (Vaj.) Počul som už o tom. (Urb.) hovorím len, čo počujem. (Laz.) Počuj moju radu (Vaj.) vypočuj, počúvni.

4. len nedok. neos. počuť, bolo počuť (koho, čo i so spoj. že) možno, bolo možno, dá sa, dalo sa vnímať sluchom: Počuť zas čiesi kroky v kuchyni. (Bod.) Z Tureckého vrchu bolo počuť kanonádu. (Tat.);
nepočuť vlastného slova je veľký krik, hluk;
Počuť, že by ich mali za kmotrovcov volať (Taj.) povráva sa. V hlase bolo počuť sklamanie (Tat.) bolo možné vycítiť;

nedok. k 1 i počúvať

počuteľný príd. m. ktorý možno počuť: Som chorý, zamrmlal ledva počuteľným hlasom. (Jégé) počuteľne prísl.: odpovedala ledva p. (Jes.);

počuteľnosť, -ti ž.: fyz. hranica p-i

počutie, -ia stred. zachytenie sluchom: vyrozprávať podľa p-ia;
zapamätať si niečo na prvé p.;
Pri počutí týchto slov tvár sa jej rozjasnila.
(Tim.) Do počutia! pozdrav pri ukončení telefonického rozhovoru, rozhlasovej relácie a pod.

Naposledy hľadané výrazy

1. počuť v Slovníku slov. jazyka