Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „oh��adupln��” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

oháňať sa, -a, -ajú nedok.

1. (bezpredm. i čím) robiť prudké pohyby okolo seba, mávať niečím okolo seba, obyč. na obranu pred niekým al. niečím: Chlapec sa chce tomu brániť, oháňa sa rukami. (Fr. Kráľ) Vykrútil suchý jalovec, aby bolo sa čím oháňať. (Taj.)

2. usilovne robiť niečo, činiť sa: Každý má sa dosť čo oháňať, aby svoje ratoval. (Taj.) A teraz sa oháňajte vy, ako viete. (Kuk.) Má sa čo oháňať okolo toľkého statku. (Taj.)

3. expr. (čím) nadmerne zdôrazňovať, pripomínať: Veď vieš, ako sa vtedy na mňa oborili, ako sa oháňali vlastenectvom. (Jil.);

dok. k 1 ohnať sa

|| oháňať nár. (čo) kývaním, mávaním niečím odháňať niečo: o. muchy, ovady odháňať

ohlášať,ohlášať sa p. ohlásiť, ohlásiť sa

oh,óh cit.

1. vyjadruje rozličné pocity: a) údiv, prekvapenie: Oh, či si bibas! (Kuk.) Oh! Naozaj je tam plyn, kde robíte. (Král.);
b) obdiv: Oh, krásne dni... (Kuk.) Oh, muž veliký, veľké tvoje dielo. (J. Kráľ);
c) ľútosť, poľutovanie: Oh, škoda! — Oh, ja biedna! — Oh, koľko toho ona nevidela! (Mor.);
d) bolesť (fyzickú al. duševnú): Oh, jaj, bolí. — Oh — načo som dožil tento nešťastný deň?! (Kuk.);
e) namrzenosť: Oh, ešte dve stanice!

2. zdôrazňuje obsah výpovede: Oh, áno! — Oh, nešťastník! — Oh, ženy, ženy! — Oh, nestojí ona o zhováračky. (Kuk.)

óha cit. vyjadruje

1. prekvapenie, údiv: Óha, kto prišiel!

2. bolesť: Len sa vystriem — oha! (Hviezd.)

ohádzať, -dže, -džu dok.

1. (čo, koho) nahádzaním vrstvy niečoho pokryť povrch niečoho, niekoho;
obhádzať;

2. (čo) obhádzať, omietnuť: Spodok ohádžeme cementom. (Ráz.);

nedok. ohadzovať, -uje, -ujú

ohanbie, -ia stred. anat. vonkajšia časť oblasti ľudského tela s pohlavnými ústrojmi;

ohanbový príd. m. o-á voš

ohánka, -y, -nok žen. r. vec upravená a slúžiaca na oháňanie: ohánka z pier pávích (Hviezd.)

ohárať p. ohorieť

ohava, -y, oháv žen. r. pejor.

1. niečo budiace od por, hnus, ohyzdnosť, ošklivosť: A v ohave zahyniete. (Kuzm.) Od tých čias som nepil takej ohavy. (Bod.) Lož je ohava dievčiny. (Sládk.);

2. nadávka odpornému, ohyzdnému človeku al. zvieraťu, netvor, obluda, príšera;
nehanebník, ohavec, ohavník: Čo to za zberba, čo to za ohava. (J. Kráľ) Čert s ním, s ohavou. (Gab.)

ohavec, -vca muž. r. pejor. ohyzdný, ohavný človek, ohavník, ohava: Vzal si za svoje peniaze, ten ohavec, peknú chudobnú, mladú žienku, ktorú každý ľutuje. (Vám.)

ohaviť, -í, -ia nedok. (koho, čo) robiť ohavným, odporným, hnusným, znetvorovať: Skrátil som ti nos, ktorý by ťa bol ohavil na večné veky. (Fig.) Má mi ohaviť moju peknú slovenčinu. (Šolt.);

dok. zohaviť

ohavník, -a, mn. č. -ci muž. r. expr. ohavný človek, ohava: Ihneď som sa vybral na lesnú správu, reku, čo s tým ohavníkom urobiť. (Mor.);

ohavnícky príd. m. i prísl. ;

ohavníctvo, -a stred. zried. ohavné, potupné činy (Vaj.)

ohavný príd. m. expr.

1. budiaci hnus, odpor, protivný, odpudzujúci, veľmi škaredý, príšerný, ohyzdný, znetvorený: o. obraz, o-á postava;

2. budiaci hrôzu, strašný, hrozný: o-á poroba, choroba, samota;

3. vrcholne neprístojný, hanebný, potupný: o. skutok, čin, podvod, o-á smrť, zrada;

ohavne prísl.;

ohavnosť, -ti žen. r.

1. (bez mn. č.) vlastnosť niečoho ohavného, ohyzdnosť, ošklivosť: o. zločinu;

2. zlý, hanebný skutok: páchať, konať, vyčíňať o-i

oh, ohňa muž. r.

1. prírodný úkaz pri procese spaľovania, horenia, sprevádzaný vznikom tepla a svetla;
plameň, vatra: mierny, slabý, veľký o.;
naklásť, rozložiť, zapáliť, zažíhať o.;
o. horí, blčí, šľahá, blkoce, hasne;
Z vňate a leštia kládli ohne.
(Fig.);
zničiť dačo v o-i, o-om spáliť;
pochovávanie o-om kremácia;
červený, horúci ako o. veľmi;
hovor. dať dakomu o-a, poslúžiť o-om pripáliť cigaretu, fajku a pod.;
báť sa, strániť sa dakoho, dačoho ako o-a veľmi;
náb. pekelný, večný o. o pekle (v náboženských predstavách);
bengálsky oheň ohňostroj;
grécky o. zapálená hmota, vrhaná v dávnoveku do nepriateľských miest a pevností, aby v nich spôsobila požiar;

pren. niečo, čo spaľuje ako oh: Príď, čistý oh mrazu! (Kost.);

pren. streľba, paľba: A tá myšlienka k tomu, že nás on bráni od nepriateľov, je vystavený guliam, ohňu! (Jes.);

pren. o nebezpečnej, ťažkej situácii, o nebezpečenstve: prejsť ohňom skúšok;
Ono ani netušia, do akého ohňa načreli.
(Ráz.);

pren. expr. o prudkých citoch, o zápale, oduševnení, o láske, nenávisti ap.: o. lásky, ľúbosti, v ohni citov (Jes.);
Oheň srší z tvojich horúcich očú. (Kuk.) Rozhorlil sa svätým ohňom (Kuk.) oduševnením. V srdci vzňali sa staré, ututlané ohne (Urb.) city. Je to dievča ani iskra, samý oheň (Urbk.) vášnivé. Iba Maroš blčí ohňom (Ráz.) hnevom, rozhorčením

je ako o. rozpálený;
fúzy ako o. červené;
zapáliť sa ako o. začervenať sa;
ohňom a mečom vojnou;
expr. liať oh a síru na niekoho priať niekomu všetko najhoršie;
liať olej na o. zhoršovať situáciu, rozdúchavať hnev, nenávisť;
držať, zohrievať dve železá (želiezka) v ohni o vypočítavosti;
I z malej iskry veľký oh býva (prísl.) z nepatrného začiatku môže vzniknúť vážna vec;
skočiť aj do o-a za niekoho vykonal by čokoľvek nebezpečného z lásky, oddanosti;
vložil, dal by ruku do o-a za niekoho je pevne presvedčený o nevine, o statočnosti niekoho;
byť medzi dvoma o-ami o ťažkom rozhodovaní;
Neohrievaj sa pri cudzom ohni! (prísl.) nevyužívaj cudzie veci, zásluhy ap.;
Keď oh horí, vtedy kašu varia (prísl.) treba využiť vhodnú chvíľu;
krst ohňom skúška v boji, v ťažkej situácii ap.;
hrať sa s o-om nebezpečne si počínať;
hra s o-om nebezpečné počínanie;
expr. strkať, pchať prsty do o-a miešať sa do nepríjemnej, nebezpečnej veci;

2. žiara, záblesk, lesk, svetlo: Breh ohňom blýska sa a lesík pri ňom jasnie. (Jes.) Oči Ruženine lisli sa čudným ohňom (Vaj.) leskom, V zrakoch oh nečistý. (Sládk.)

3. požiar: vypukol o., hasiť o., lokalizovať o.

hneď je o. na streche ľahko, rýchlo vznikne hnev, zvada ap.;

4. nár. ohnisko, pec: Anka upratuje oheň. (Ráz.);

ohňový príd.: geogr. Ohňová zem ostrov v Južnej Amerike;

ohník, -a i ohníček, -čka muž. r.

1. zdrob. malý oheň;

2. nár. slepý mak;

ohnisko1, -a stred. i muž. r. zvel. k 1, 3

ohľad, -u muž. r. zreteľ, prizeranie na záujmy, potreby, stav ap. dakoho al. dačoho, rešpektovanie, všímanie si dačoho al. dakoho: mať, brať o. na dakoho, na dačo

v každom o-e z akéhokoľvek hľadiska;
v nijakom o-e z nijakého hľadiska;
v určitom o-e z určitého hľadiska;
s o-om na dakoho, na dačo berúc zreteľ na dakoho, na dačo;
bez o-u na dakoho, na dačo neberúc zreteľ na dakoho, na dačo;
v tomto o-e v tomto smere, bode. pokiaľ ide o to;
arch. z o-u na dakoho, na dačo vzhľadom na...;
arch. brať dačo do o-u do úvahy

ohľadávať, -a, -ajú nedok. zried. (koho, čo) skúmavo obzerať, prezerať, skúmať: Pokročili k dverám domu a ohľadávali ich.. (Jégé);

dok. ohľadať, -á, -ajú

ohladiť, -í, -ia dok. (čo) urobiť hladkým: ľadovec ohladil skaly;

prem. (koho) urobiť uhladeným, jemným v správaní, zošľachtiť: Či sa onaohladiť, zošľachtiť v panskom dome? (Kuk.);

nedok. ohladzovať, -uje, -ujú

|| ohladiť sa stať sa hladkým: kamene, okrúhliaky sa ohladili;

pren. stať sa uhladeným, jemným, zošľachtiť sa: Veď ona bude inakšia, ohladí sa. (Taj.);

nedok. ohladzovať sa

ohľadne i ohľadom predl. s 2. p. arch. čo sa týka niečoho, pokiaľ ide o niečo, vo veci niečoho, vzhľadom na niečo: Ja a tuto Kanis ideme ohľadne toho štrajku. (Jil.) Akože zneli účty ohľadom osvetlenia? (Jes.)

ohladnúť, -ne, -nú, -dol dok. nár. vyhladnúť: Ohladol som veľmi. (Kuk.)

ohľadný príd. m. zried. majúci ohľad, ohľaduplný, pozorný (Urbk., Laz.);

ohľaduplnosť, -ti žen. r. (Šolt.)

ohľaduplný príd. m. majúci ohľad na dakoho, majúci porozumenie pre dakoho, pozorný, láskavý, vľúdny, šetrný: o. človek;

ohľaduplne prísl.;

ohľaduplnosť, -ti žen. r.

ohlásiť, -i, -ia dok.

1. (čo) dať na vedomie, podať niekomu zprávu o niečom, oznámiť: o. radostnú zvesť, príchod niekoho;

2. (koho, čo) oznámiť príchod niekoho, nejakého dopravného prostriedku, zahlásiť: Bol presvedčený, že je to ich človek, ktorého ústredie ohlásilo. (Zgur.)

3. (koho) prečítať ohlášky (budúcich mladomanželov): A zajtra vás prvý raz ohlásim z kancľa. (Jil.)

4. nár. (koho) zavolať, pozvať: Prišla ohlásiť Annu. (Podj.) Ukázal som mu, kde ma má ohlásiť. (Ondr.);

nedok. ohlasovať, -uje, -ujú, k 1, 2 i ohlášať, -a, -ajú

|| ohlásiť sa

1. dať o sebe vedieť;
ozvať sa: Mladší syn sa už neohlásil. (Hor.) Ondrej sa mu ohlásil spod lipy neistým hlasom. (Vaj.)

2. podať niekomu zprávu o svojom príchode, oznámiť príchod, zahlásiť sa: Začali sa chystať, riadiť, poslali sa ohlásiť na zámok. (Kal.)

3. (proti čomu i bezpredm.) prejaviť (obyč. nesúhlasnú, opačnú) mienku o niečom, ozvať sa, poznamenať niečo: Mladí ľudia i naozaj ohlásil sa proti tomu. (Tim.) Dozorcu to omrzelo, i ohlási sa konečne. (Kuk.)

4. mať ozvenu, zaznieť, ozvať sa: Ale brána zaplesala sa mu pred nosom a za ňou ozval sa veselý smiech, až sa v pol dedine ohlásilo. (Podj.)

5. objaviť sa, prejaviť sa, ukázať sa: V tom čase ohlásili sa v literatúre Šafárik a Kollár (Vlč.) začali písať;
ohlásila sa choroba (Šolt.);
Keď sa ohlásil úsvit, pochopil som mimovoľne. (Karv.) Razom ohlásila sa jeho vždy pohotová žičlivosť. (Šolt.)

6. zastaviť sa, pristaviť sa cestou u niekoho: Pán Púčik, ešte sa u vás ohlásim. (Stod.);

nedok. ohlasovať sa k 1-5 i ohlášať sa

ohláška, -y, -šok žen. r.

1. mn. č. obyč. v ohlášky (v kostole) oznámenie o cirkevnom sobáši: prvé, druhé, tretie o-y;
mať o-y;
byť v o-ach
v období o.;

2. oznámenie, ohlásenie, vyhláška: povinná o. rozhlasového prijímača, odberu elektriny;
žel. o. odchodu vlaku hlásenie susednej stanici v smere chodu vlaku, že vlak odchádza zo stanice;

3. odb. listina, formulár hlásenia: o. nedoručiteľnosti zásielky;

ohláškový príd. m.

ohlasný príd. m. zried.

1. majúci ohlas, ozvenu, spôsobujúci ohlas: o. hnev;

2. určený na hlásenie, týkajúci sa ohlasu, ohlásenia, ohlasovací: o-á lehota

Naposledy hľadané výrazy

1. oh��adupln�� v Slovníku slov. jazyka