odbaviť dok.
1. skončiť, urobiť (istý úkon, istú povinnosť ap.); vybaviť: o. svadbu, o. (si) službu, o. obed;
o. stránky;
o. deti opatriť
2. neporiadne, zle urobiť, odflinkať: nedá si na robote záležať, len ju o-í
3. hovor. odbiť (význ. 4): o. niekoho nakrátko;
pre nás je o-ený už nás nezaujíma
● o. niečo → ľavou rukou;
// odbaviť sa
1. hovor. dokončiť (istý úkon, povinnosť ap.), vybaviť sa: na colnici sme sa rýchlo o-li
2. uskutočniť sa, vybaviť sa (o istom úkone): svadba sa o-la v tichosti;