Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „obl��” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

oblačiť sa, -í neos. nedok. zastierať sa, zaťahovať sa oblakmi, mračiť sa: Popoludní sa začalo oblačiť. (Kuk.) Oblačilo sa. Mračná sa ponáhľali na Baranovo. (Ondr.);

dok. zaoblačiť sa

obl, -e žen. r. hromad. bás. oblaky: Vznes i ty žalm slávy nad oblač. (Hviezd.)

obláčik p. oblak

oblačník, -a, mn. č. -ci muž. r. zastar. podľa naivných predstáv duch, bytosť spravujúca počasie, spôsobujúca oblaky a dážď: Ak dážď neprestával, vyšiel von a vadil sa s „oblačníkmi“. (Taj.)

oblačný príd. m.

1. zatiahnutý, pokrytý oblakmi;
mračný: o-é nebo, o. deň;
pren. o-é výšiny, výšky o veľkej výške;
o. Kriváň (J. Mat.) vysoký, siahajúci nad (po) oblaky;

2. zložený z oblakov, podobný oblakom: Len nejasné obrysy pozerali cez hustú oblačnú hmlu. (Jégé) Oblačnými krídlami (búrka) na náš strom sa švihla. (Hviezd.);

oblačno vetná prísl. : je (bolo) o. zamračené;

oblačnosť, -ti žen. r. pokrytie oblohy mrakmi: malá, veľká o., zvýšená o.

obláčok p. oblak

oblafnúť, -ne, -nú, -fol dok. hovor. expr. (koho) oklamať, podviesť;
dostať: Nedám sa ľahko oblafnúť. (Kuk.) Vidíš, chcel si nás oblafnúť. (Gráf)

obľahčenie, -ia stred. úľava, uľahčenie, uľavenie: Do očú valia sa slzy radosti a obľahčenia. (Tim.) Cítil obľahčenie na duši i na tele. (Jes.)

obľahčený príd. m. zried. ktorému sa uľavilo, uľahčilo: Cíti sa obľahčeným i sám Ivan. (Šolt.) S obľahčeným srdcom odložil ju (zmenku) do stolíka. (Tim.);

obľahčene/-eno prísl.: vzdychnúť obľahčene (Podj.);
„Haha!“ zasmeje sa i Milina obľahčeno (Tim.) s uľahčením, s úľavou

obľahčieť, -ie, -ejú dok. stať sa ľahším, ľahkým: V tej chvíli obľahčela mu ani pierce. (Dobš.)

obľahčiť, -í, -ia dok.

1. (čo, koho komu, čomu) zmenšiť váhu niečoho, ubrať z ťarchy, urobiť ľahším: (Ivanko) sa mi podhodil, aby mi svoju váhu obľahčil. (Šolt.) Všetky konáriky na nej (na jabloni) poobtriasala, že jej hodne obľahčilo. (Dobš.)

2. (čo komu, čomu) urobiť ľahším na uskutočnenie, umožniť, uľahčiť: o. niekomu prácu;
Prístup do society obľahčovali mu žíra.
(Vaj.) Práca tam bola obľahčená mnohoročnou činnosťou dekanovou. (Vaj.)

3. (komu čo, komu) urobiť ľahším, znesiteľnejším, uľaviť, uľahčiť v niečom: o. niekomu utrpenie, biedu;
Všetko robila som mu po vôli, mysliac, že tým mu obľahčím stav.
(Vans.) Jano, pravda, vraví, že chce obľahčiť živobytie oboch. (Tim.) Odhaľte konečne svoju dušu a obľahčite si svedomie. (Stod.) Slová Sýkorom povedané obľahčili jej ako liek (Tim.) uľavili;

nedok. obľahčovať, -uje, -ujú

|| obľahčiť sa (neos., komu) stať sa ľahším, znesiteľnejším, uľaviť sa: Nedívali sa na mňa, čím sa mi obľahčilo. (Jes.) Naraz tak hútal: zabiť žiale alkoholom. A tak by sa Štefanovi obľahčilo. (Hor.) Na srdci sa mi trošku obľahčilo. (Jes.);

nedok. obľahčovať sa

obľahčujúci, -a, -e príd. m. spôsobujúci úľavu, obľahčenie, poľahčujúci: o-a okolnosť (Kuk., Ondr.);

práv. správ. poľahčujúci;

obľahčujúco prísl. zried. : Oddýchla si obľahčujúco (Podj.) s úľavou

obľahnúť1, -ne, -nú, -hol dok. ľahnúť si, uložiť sa na dlhší čas do postele pre chorobu: Zbil mater, že obľahla. (Kuk.) Brcko ochorel, obľahol. (Taj.) dva týždne pominuli, ako celkom obľahol. (Tim.) Marijka obľahla od prechladnutia. (Jes-á)

obľahnúť2, -ne, -nú, -hol dok. (čo, koho) zhromaždiť sa okolo niečoho, niekoho, obklopiť, obkolesiť: Ženy s veľkým hukotom obľahli školu. (Gráf) Bola Likava obľahnutá ľudstvom. (Kal.);

voj. obkľúčiť: vojsko obľahlo hrad, mesto;

nedok. obliehať

obľahnutie, -ia stred. obkľúčenie, obkolesenie (vojskom): Hrmeli mažiare ani pri obľahnutí Sevastopolu. (Lask.)

oblak, -u muž. r.

1. zhluk vodných pár držiacich sa vo vzduchu na oblohe;
mračno: tmavý, sivý, biely o.;
ľahký, ťažký, hustý o.;
dažďové, búrkové o-y;
olovené o-y
farby ako olovo;
slnko je za o-om;
slnko sa skrylo za o-y, mesiac vyšiel spoza o-u, nebo sa pokrylo o-mi;
o-y letia, plávajú oblohou (po oblohe);
o-y sa potrhali;
Holé končiare (vrchov) siahali až do oblakov.
(Taj.);

pren. symbol nebezpečenstva, kritickej situácie, starostí, hnevu: Ale sa predsa husté oblaky sťahovali nad Matiašovou hlavou. (Kal.) Áno, nad ním visí temný oblak, z ktorého môže udrieť hrom. (Vaj.) U Krepelkov tiež je nebo samý oblak. (Tim.) Na čelo Miline sadol oblak. (Tim.)

hovor. (tvári sa) ako z o-ov spadnutý, akoby bol z o-ov spadol prekvapený;
lietať, vznášať sa v o-och;
mať, nosiť hlavu v o-och
dať sa unášať nereálnymi, neskutočnými predstavami, plánmi, snívať;
expr. orať nosom o-y (Tim.) byť, chodiť veľmi pyšný, namyslený;
hovor. vynášať niečo, niekoho do o-ov veľmi, nekriticky vychvaľovať;
lož ap. siahajúca do o-ov veľká;
niečo (napr. úspechy) nepadá z o-ov nezískava sa bez práce, námahy;
Nebude z toho oblaku dážď (úsl.) to sa neuskutoční, nestane;
nič z toho nebude;
expr. dobre sa o-ov nechytal (napr. od bolesti) veľmi trpel;
expr. (dostanem, chytím ho), čo by popod o-y lietal stoj čo stoj, v každom prípade, za každú cenu;

2. množstvo, zhluk niečoho, čo sa vznáša vo vzduchu: o. dymu, prachu, piesku, pary, vône;
Celé oblaky zlatých mušiek sa kúpu v slnci.
(Letz);

oblakový príd. m. zried. oblačný: o-á výška (Záb.) veľká;
Spí kdesi na oblakovom diváne. (Jes.) (zloženom) z oblakov;

obláčik, -a/-čka i obláčok, -čka muž. r. zdrob. : Nikde ani obláčka (Kuk.);
obláčok dymu (Jes.)

oblámať, -e, -u dok. (čo) lámaním dookola odstrániť, oddeliť z (povrchu) niečoho;
lámaním, odlamovaním poškodiť: o. konáre zo stromu

hovor. o. rohy niekomu urobiť skromnejším, nenápadnejším: Sám som nebol inakší. Kým človeka život nezahriakne. Rohy neobláme. (Jes.);

nedok. oblamovať, -uje, -ujú;

opak. oblamúvať, -a, -ajú

|| oblámať sa lámaním, odlamovaním sa oddeliť al. poškodiť: výčnelky sa oblámali;

nedok. oblamovať sa;

opak. oblamúvať sa

oblapiť, -í, -ia dok. (koho, čo) obomknúť (obyč. rukami al. dlaňami), ovinúť ruky al. dlane okolo niekoho, niečoho, objať: o. niekoho okolo pása, okolo hrdla;
Mať oblapila chlapca, ktorý začal ešte väčšmi plakať.
(Kuk.) Oblapí mu hlavu a bozkáva. (Tim.) Zásterku oblapí oboma rukami dotuha. (Ráz.) Dlaňami oblapil strom. (Ondr.);
pren. Nepokoj oblapil ho celého (Tim.) opanoval, zachvátil;

nedok. oblápať, -a, -ajú, zried. oblapovať, oblapávať i oblapúvať, -a, -ajú

|| oblapiť sa obomknúť sa rukami al. dlaňami navzájom, ovinúť ruky okolo seba navzájom, objať sa: Oblapili sa a tak kráčali. (Skal.) Oblapili sa okolo hrdiel. (Gráf);

nedok. oblápať sa, zried. oblapovať sa, oblapávať sa i oblapúvať sa

oblapkávať, -a, -ajú nedok. expr. (koho, čo) oblápať: „Otec“ ju oblapkával, aby sa vraj nehnevala. (Gab.)

oblasť, -ti žen. r.

1. vymedzené územie;
z istého (zemepisného, hospodárskeho, administratívneho ap.) hľadiska určený, ohraničený územný celok: priemyselná, roľnícka, poľnohospodárska o., banská o., zemiakárska, obilninárska, ovocinárska, vinohradnícka o.;
pohraničná o., podunajská o., horské, stepné o-i;
černozemná o. SSSR;
Kijevská, Moskovská, Voronežská o.
veľké administratívne územné celky v SSSR;
geogr. stredoeurópska, arktická, austrálska o.;
ekon. librová (šterlingová), dolárová o. územie, na ktorom je hospodárstvo ovládané, ovplyvňované anglickým, americkým kapitálom;

2. anat. miesto na tele;
miesto, kde je uložený nejaký orgán, a jeho okolie: brušná, krčná, drieková o.;

3. odbor, okruh nejakej činnosti;
kategória istých javov: hospodárska, výrobná, obchodná, administratívna o., sociálna o., myšlienková, ideologická, kultúrna, literárna o., záujmová o.;
o. vedy, techniky
;

oblastný príd. m. týkajúci sa oblasti (obyč. ako istej územnej, organizačnej jednotky): o-á nemocnica, o-á športová súťaž, o-é riaditeľstvo, o. tajomník;

oblastne prísl.

oblátka, -y, -tok (nár. oplátka, -tok i oplatka, -tiek) žen. r.

1. tenké pečivo z nekysnutého cesta (pečie sa obyč. stlačené v ozdobnej formw): vianočné oblátky;
Ondrej pánu učiteľovi roznášal po domoch oplátky.
(Al.)

2. tenký kúsok, plátok niečoho: pokrájať jabĺčko na tenké oblátky;

oblátkový príd. m.: o-é rezy druh pečiva;

oblátočka, -y, -čiek žen. r. zdrob. expr.

obľaviť, -í, -ia dok. zried. (čo) zmierniť, zmenšiť intenzitu niečoho: Tento výbuch iste obľaví jej tlmenú nenávisť. (Šolt.) Pofukoval síce ešte vietor, ale to bolo už len hladkanie. Obľavilo (Jes.) neos. zmiernila sa, povolila zima;

nedok. obľavovať, -uje, -ujú

obľavný príd. m. zried. prinášajúci úľavu, uľavenie: o. spánok (Rys.)

oblažiť, -í, -ia dok. (koho, čo čím) urobiť blaženým, šťastným, obšťastniť: Dvadsiatimi titulmi chcela ho oblažiť naraz. (Tim.) (Hora) nakŕmi, napojí, i spánkom oblaží. (Ráz.-Mart.) Ukázala by som ti dievčatko stvorené oblažiť muža. (Vans.) To bude šťastlivý človek, ktorého ona oblaží (Jégé) ktorého bude mať rada, za ktorého sa vydá;
pren. iron. Tak zaťali palicou, že oblažený zaškrípal zubami (Jégé) postihnutý, bitý;

nedok. oblažovať, -uje, -ujú

oblázniť, -i, -ia dok. expr. (koho) zmiasť, zaviesť, pobalamutiť: On ich nahovoril, obišiel, obláznil. (Tim.) Obláznil panskú vdovu. (Šolt.) Zakaždým mu stislo srdce, keď videl , ako je jeho bývalá už obláznená. (Kuk.)

oblažovateľ, -a, mn. č. -lia muž. r. zried. kto niekoho oblažuje (Záb., Vaj.);

oblažovateľka, -y, -liek žen. r.

Naposledy hľadané výrazy

1. obl�� v Slovníku slov. jazyka