|
občan, -a, mn. č. -ia muž. r. plnoprávny príslušník štátu al. obce, mesta;
československý štátny o. štátny príslušník;
Starý otec počal byť váženým občanom (Taj.) začali si ho v obci vážiť. Nikdy nás nenavštívia vážnejší občania nášho mestečka. (Al.);
vážení o-ia! časté oslovenie pri verejných prejavoch;
čestný o- ktorému bolo udelené domovské právo v nejakej obci, v nejakom meste ako pocta;
akademický o. poslucháč vysokej školy;
pren. nový o. novonarodenec: Nový občan sa chystá alebo už prišiel na svet. (Tat.);
občianka, -y, -nok žen. r. |
|
občankať, -á, -ajú dok. nár. (koho, čo) zaliečaním, zaliečavým prehováraním uspokojiť, získať na svoju stranu: Tak som sa mu dala občankovať. (Ráz.) |
