Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „meno” v Slovníku slovenského jazyka

meno, -a, mien stred.

1. slovné označenie osoby al. veci, pomenovanie, názov: osobné, krstné m.;
rodové, otcovské m.
priezvisko;
dievčenské m. u vydatých žien otcovské priezvisko;
rodné m. a) meno (osobné);
b) otcovské priezvisko u ľudí, ktorí si zmenili meno;
básnické m. pseudonym;
krycie m. nepravé (napr. u špióna);
miestne m-á názvy miest, chotárne m-á pomenovania častí chotára;
vlastné m. názov patriaci jednej osobe al. veci;
gram. všeobecné m-á apelatíva;
gram. podstatné m., prídavné m.;
dostať, prijať m.;
dať m. niekomu, niečomu
pomenovať, nazvať niekoho, niečo;
nosiť m. niekoho volať sa po ňom;
poznať niekoho len podľa m-a nie z osobného styku;
vystupovať pod cudzím, falošným m-om

m-om, v m-e niekoho ďakovať, prosiť v zastúpení, ako zástupca;
v m-e, m-om zákona mocou zákona;
hovor. robiť niečo len pre m. naoko;
byť niečím, niekým len podľa m-a fiktívne, nie skutočne;
nemá pre mňa m-a, nemôže mi prísť na m. hovorí iba zle o mne;
arch. pustiť sa len tak vo m. božie niekam bez uváženia, bez plánu;

2. hovor. meniny: mať oslavovať meno i mena, dar na meno i na mena;

3. dobrá povesť, vážnosť: získať si, mať, zachovať si dobré m.;
kaziť niekomu dobré m.;
mať svetové m.
byť svetoznámy;
nemať m-a byť neznámym človekom (napr. o umelcovi);

menný príd. m. k 1 : m. index, register obsahujúci zoznam mien (op. vecný);
gram. m-é skloňovanie (v protiklade k zámennému);
gram. m-á veta (na rozdiel od slovesnej);
m-é tvary slovies majúce podobu prídavných al. podstatných mien;

menne prísl.

menológium, -ia stred. v gréckej a pravoslávnej cirkvi legendy o svätých usporiadané kalendárne na každý deň v mesiaci

menoslov, -u muž. r. zoznam mien: m. žiakov, členov spolku;
čítať, spísať m.

menovací, -ia, -ie príd. m. týkajúci sa menovania, vymenovania: m. dekrét

menovanie, -ia stred. práv. dekretálne rozhodnutie o udelení funkcie, služobného miesta, hodnosti

menovaný príd. m. admin. ktorého meno je úradne oznámené, uvedené;
dotyčný: m. sa má ihneď hlásiť

menovať, -uje, -ujú nedok. i dok.

1. (koho, čo) uvádzať, uviesť, označiť menom;
vysloviť meno, pomenovať: m. všetkých svojich priateľov, súrodencov;

2. (koho, čo čím) dávať, dať niekomu al. niečomu meno, volať, nazývať, nazvať: m. niekoho hrdinom;
pren. m. veci pravým m-om nezakrývať skutočný stav vecí;

3. (koho; class="sc" /> koho za čo, čím) ustanovovať, ustanoviť: prezident menuje ministrov;
m. niekoho za správcu
;

opak. menúvať, -ajú;

dok. k 1, 3 vymenovať, k 2 pomenovať

|| menovať sa nedok. nosiť, mať meno, volať sa, nazývať sa: Podľa rodu menoval sa Pavel Badáň. (Urb.) K ránu zaspal, ak sa to môže spánkom menovať (Taj.) zaspal slabým spánkom

menovateľ, 2., 4. p. -a, 3. p. -u/-ovi, 6. p. -li, mn. č. -lia/-le, 4. p. -ľov/-le muž. r. mat. číslo pod zlomkovou čiarou, udávajúce, na koľko častí je rozdelený celok;
spoločný m. najmenšie číslo, v ktorom sa bez zvyšku nachádzajú dané čísla

uviesť niečo na spoločného m-a nájsť spoločný základ

menovec, -vca muž. r. kto má rovnaké meno s niekým iným;

menovkyňa, -ne, -kýň žen. r.

menoviny, -vín žen. r. pomn. zastar. meniny (Fr. Kráľ, Al.)

menovitý príd. m.

1. odb. udaný číslicami, zodpovedajúci číselným údajom;
peňaž. m-á hodnota pohľadávky, dlhopisu nominálna;
tech. m. výkon stroja normálny, zodpovedajúci údajom na príslušnej menovke;

2. zried. obsahujúci, uvádzajúci mená: m-é úlohy;

menovite prísl.

1. podľa mena: spomenúť niekoho m., uviesť, uvádzať m.;

2. zastar. hlavne, najmä, predovšetkým

menovka, -y, -viek žen. r. tabuľka, lístok s menom, názvom: m. nad nemocničnou posteľou, m. na štepe

menovkyňa p. menovec

meno p. mena

Naposledy hľadané výrazy

1. meno v Slovníku slov. jazyka