Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „hlas” v Slovníku slovenského jazyka

hlas, -u muž. r.

1. zvuk, ktorý vydávajú ľudia, zvieratá i veci: ľudský h. zvuk, ktorý vzniká periodickým chvením vzduchového stĺpca nad hlasivkami;
zvierací h.;
h. zvonov, huslí, hudobných nástrojov;
nepočuje svoj vlastný h.
prekrikujú ho;
h. mu zlyhal, h. sa mu zasekol náhle prestal hovoriť

Psí hlas do neba nejde (nepríde) (porek.) zloprajné reči sa nesplnia;
bibl. h. volajúceho na púšti márne volanie, pren. márna snaha, márne podnikanie;

2. celkový ráz ľudskej reči, spevu, závislý od stavby rečových orgánov;
výška, sila, zvučnosť ľudskej reči: vysoký, nízky, hlboký, silný, slabý, jemný, mäkký, drsný, hrubý, tichý, trasľavý, škrekľavý h.;
meniť, zvýšiť, znížiť h.;
h. ako zvon
jasný, zvonivý;
hovor. má h. ako deravý hrniec dutý a chrapľavý;
poznať niekoho po h-e;
hud. spevný h., cvičený, školený h.;
hovoriť nosovým h-om
fufnať;
hovoriť zvýšeným h-om hnevlivo, rozhorčene;
stratiť, strácať h. schopnosť spievať (u spevákov);

3. jedna z dvoch al. niekoľkých melódií v hudobnej skladbe;
spevný part vo vokálnom súbore: spievať prvý, druhý h.;
rozpísať h-y
rozpísať spevnú al. hudobnú partitúru pre jednotlivých členov sboru;

4. mienka, názor, náhľad;
prejav mienky, vôle: h. ľudu, h. tlače, h-y kritiky;
protestné h-y;
ozývajú sa h-y proti niečomu

vnútorný h. svedomie;
h. krvi pocit pokrvnosti;
ísť za h-om srdca konať podľa citu;
h. rozumu, svedomia rozum, svedomie;
pozdvihnúť h. proti niečomu protestovať;

5. rozhodnutie jednotlivca pri voľbách: dať niekomu svoj h.;
prijať, zvoliť niekoho väčšinou h-ov, všetkými h-mi;
získať 60 % h-ov
;

hlasový príd. m. k 1, 2 : h-é orgány;
h. otvor
hlasivková štrbina;
h. fond, h-á technika (u speváka);

hlasovo/-e prísl. čo sa týka hlasu: h. a intonačne zvládnuť part;

hlások, -sku/-ska muž. r. zdrob. expr. k 1, 2 slabý, jemný, vysoký hlas: detský h.;
ani h-a nemohol zo seba vydať
;

hlasisko, -a stred. i muž. r. zvel. k 1, 2

hlasista,hlasistický p. hlasizmus

hlasový,hlasovo p. hlas

hlás, -a, -ajú nedok. (čo)

1. verejne rozhlasovať, rozširovať: h. pravdu;
h. ideu slobody
;
cirk. h. slovo božie kázať;

2. oznamovať, dávať na vedomie: Vtáctvo blízkosť brehov hlása. (Šteinh.);

opak. hlásavať, -a, -ajú

hlásateľ, -a, mn. č. -lia muž. r.

1. zvestovateľ, šíriteľ: h. pravdy, slobody, pokroku;
cirk. h. slova božieho kazateľ;

2. kto oznamuje zprávy a program (napr. v rozhlase), hlásateľka, -y, -liek žen. r. hlásateľský príd. m.

hlásateľňa, -ne, -ní žen. r. miestnosť pre hlásateľa v rozhlase

hlásenie, -ia stred. písomné al. ústne, obyč. úradné oznámenie, úradná zpráva o stave, počte ap.: služobné, úradné h.;
podať, prevziať, prijať h.
;
žel. h. vlakov oznámenie, oznamovanie ich príchodu a odchodu

hlásenka, -y, -niek žen. r. admin. slang. formulár, na ktorom sa podáva pravidelné hlásenie nadriadeným úradom

hlás1, -a, mn. č. -i muž. r. poľov. pes, ktorý štekaním privoláva poľovníka k zastrelenej zveri

hlásič2, -a, mn. č. -e muž. r. automatický prístroj na hlásenie: požiarny h.

hlás, -i, -ia nedok. (čo)

1. podávať (ústne al. písomne) zprávu (najmä úradnú) o niečom: h. výsledok niečoho;
h. príchod niekoho;
h. zmenu pobytu
;

2. dávať na známosť, oznamovať: h. zprávy, program;
rádio, pozorovateľňa hlási, že...
;
žel. h. vlak oznamovať jeho príchod;
h. stanicu vyvolávať;

3. (čo i bezpredm.) trúbením oznamovať nočné hodiny (o hlásnikovi): h. desiatu, jednu (hodinu);

opak. hlásievať, -a, -ajú;

dok. ohlásiť

|| hlásiť sa

1. oznamovať svoju prítomnosť, svoj príchod: h. sa u niekoho, h. sa na polícii;

2. upozorňovať na seba zdvihnutím ruky: žiak sa hlási;

3. (kam, za čo) uchádzať sa o niečo, prihlasovať sa: h. sa k letcom, do zbrane;
h. sa do kurzu;
h. sa na prácu;
h. sa za pomocníka
;

4. (o čo i bezpredm.) dožadovať sa, domáhať sa niečoho: h. sa o svoje práva, o prácu, o odmenu;
veritelia sa hlásia;
h. sa o slovo
dožadovať sa vypočutia (na schôdzke), pren. prejavovať aktivitu;

5. (ku komu, k čomu) priznávať sa, uznávať svoju príslušnosť, svoj vzťah k niekomu, k niečomu: h. sa k rodičom, k svojmu národu;
h. sa k stratenej veci, k činu;
h. sa k nejakému hnutiu
;

6. ozývať sa, ohlasovať sa (o osobách): nik sa nehlási (na telefonické volanie);

7. prejavovať sa, zjavovať sa (o veciach): nuda sa hlási, zima sa hlási;
cit, láska sa hlási v ňom
;

8. (za koho) priznávať, prejavovať (verejne) svoju príslušnosť k nejakej skupine (národnej, ideologickej ap.): h. sa za Slováka;
h. sa za komunistu
;

opak. hlásievať sa;

dok. prihlásiť sa, k 6 i ohlásiť sa

hlasitý príd. m. ktorý dobre počuť, silno znejúci, hlučný, hlasný: h. hovor, smiech, plač;

hlasite/-o prísl.: h. rozprávať, h. sa smiať, h. oddychovať;

hlasitosť, -ti žen. r.

hlasivka, -y, mn. č. obyč. v hlasivky, -viek žen. r. anat. dva väzivové pruhy v hrtane, hlasové väzy;

hlasivkový príd. m.: h-á štrbina hlasový otvor, glottis;
fon. h-á spoluhláska, h-á explozíva ráz

hlasizmus, -mu muž. r. československý orientovaný smer v slovenskej kultúre pred prvou svetovou vojnou, reprezentovaný časopisom Hlas;

hlasista, -u muž. r. prívrženec hlasizmu;

hlasistický príd. m.

hláska1, -y, -sok žen. r. fon. základná zvuková jednotka ľudskej reči;

hláskový príd. m.: h-á sústava, h-é zmeny;

hláskove/-o prísl. pokiaľ ide o hlásky: h. odlišné tvary

hláska2, -y, -sok žen. r. voj. hliadka, ktorá hlási nálet nepriateľských lietadiel

hláskoslovie, -ia stred. lingv. náuka o hláskach niektorého jazyka a ich zmenách;

hláskoslovný príd. m.: h. zákon, h-á sústava, h-é zmeny;

hláskoslovne prísl.

hláskovať, -uje, -ujú nedok. (čo i bezpredm.) vyslovovať, čítať po hláskach: h. slovo

hlásnica, -e, -nic žen. r. zried. hlásna trúba al. iný predmet na hlásenie: hromové h-e (Hviezd.);
údery na kovovú h-u (Fig.)

hlásničiť, -i, -ia nedok. hovor. konať službu hlásnika, byť hlásnikom (Tim.)

hlásnik, -a, mn. č. -ci muž. r. nočný strážca na dedine, ktorý trúbením hlásil každú hodinu;

hlásnický príd. m.: h-á halapartňa;

hlásnictvo, -a stred. zamestnanie hlásnika

hlas príd. m.

1. ktorý chce počuť, hlasitý, jasne znejúci: h. hovor, smiech;

2. fon. h-é spoluhlásky znelé;

hlasno/-ne prísl.: h. hovoriť, plakať, h. sa smiať;

hlasnosť, -ti žen. r. fon. znelosť (spoluhlások)

hlásny príd. m. slúžiaci na hlásenie, podávanie zpráv: h-a služba;
h. roh, h-a veža;
h-a trúba
s rozšíreným koncom, slúžiaca na zosilňovanie zvuku

pejor. byť h-ou trúbou niekoho byť rozširovateľom myšlienok, názorov niekoho

hlások p. hlas

hlasom prísl. zried. nahlas, hlasno: h. sa rozrehotať (Heč.);
h. čítať (Sládk.)

hlasovací, -ia, -ie príd. m. určený, potrebný na hlasovanie;
týkajúci sa hlasovania: h. lístok;
h-ie právo
právo hlasovať

hlasovať, -uje, -ujú nedok. (na koho, za koho, za čo, proti komu, proti čomu i bezpredm.) odovzdávať, dávať svoj hlas pri voľbe, pri rozhodovaní o niečom, voliť: h. na (za) kandidáta;
h. za rezolúciu, h. proti uzneseniu;
h. tajne, lístkami, zdvihnutím ruky, aklamáciou;
zdržať sa hlasovania
nehlasovať

Naposledy hľadané výrazy

1. hlas v Slovníku slov. jazyka