Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „doba” v Slovníku slovenského jazyka

doba, -y, dôb žen. r.

1. časový úsek, najmä dlhší, čas, obdobie, vek: dnešna, súčasná, nová d.;
ročná d.;
jesenná d.
jeseň;
nočná d. noc;
d. detstva detský vek;
dieťa svojej doby p. dieťa;
duch d-y dobové názory;
odb. praktikantská, skúšobná, čakateľská, služobná, pracovná d.;
hist. predhistorická, husitská, osvietenská d.;
geol. ľadová, štvrtohorná d.;
archeol. mladšia d. kamenná;
bronzová, železná d.
;
lek. inkubačná d.;

2. metr. rytmická jednotka v časomernej prozódii: ťažká, ľahká d.;

hud. jednotka taktu

dobadkať sa, (nár. i dobakať sa), zried. i dobadkať, -á, -ajú dok. expr. (kam) pomaly, s námahou, horko-ťažko dôjsť: Stará mať sa dobadkala až za nami na trh. (Taj.) Jeden starček dobadká bližšie zhrbený. (Sládk.) Dobakal sa k jednému pustému hradu. (Dobš.)

dobačovať, -uje, -ujú dok. prestať bačovať;

pren. iron. dogazdovať, zle skončiť: Tak, myslí si Taraba, spamätujúc sa z tohto otrasu, už som dobačoval (Pláv.)

ďobať, -e, -ú dok. expr. (koho, čo) ďobaním zjesť, poďobať: Vola mi vo chvíľočke zďobal. (Dobš.)

ďobať, -e, -ú nedok. (do čoho) udierať zobákom, zobať (o vtákoch) pichať prstom, palicou ap.: Martin ďobe prstom do fajky. (Tim.);

dok. ďobnúť

Naposledy hľadané výrazy

1. doba v Slovníku slov. jazyka