Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „dia��ky” v Slovníku slovenského jazyka


Slovník skrátil hľadané slovo, pretože nenašiel presný výraz.

diabas [vysl. dya-], -u muž. r. geol. kryštalické vyvreté horniny, zložené zo živcov a augitov;

diabasový príd. m.: d-é skaly

diabetes [vysl. dya-], -tu muž. r. lek. choroba cukrovka;

diabetik, -a, mn. č. -ci muž. r. kto trpí cukrovkou;

diabetička, -y, -čiek žen. r.;

diabetický príd. m.: d-á strava, diéta

diablica, -e, -lic žen. r. pejor. zlá, zlostná, zúrivá, huncútska, zlomyseľná, samopašná, nebezpečná osoba al. zviera, čertica, bosorka: žena, ktorá predo mnou sedela, musela byť diablica. (Švant.)

diabol, -bla muž. r.

1. podľa cirkevného a náboženského učenia zlá nadprirodzená bytosť, zosobnenie zla, nepriateľ človeka, zlý duch, čert, satan: zapredať sa, slúžiť d-ovi;
d-om posadnutý
;
cirk. vyháňať d-a zbavovať zlého ducha;
často v prirovnaniach, vo zvratoch, v porekadlách a prísloviach: zlý ako d. (o človeku) veľmi;
čert ako d. oboje je rovnako zlé;
vyháňať čerta d-om vhodne, primerane voleným prostriedkom, zlé zlým;
kde d. nemôže, tam pošle babu prísl.;
báť sa niečoho ako d-a veľmi;
bojí sa toho ako d. svätenej vody veľmi;
s čertom líha, s d-om vstáva ustavične kľaje;

pren. o človeku veľmi zlých vlastností, o zlom, zlomyseľnom, zlostnom, krutom človeku: d. v ľudskej, v ženskej podobe;

2. hovor. označuje niekoho al. niečo neurčitého: čert alebo d. ktokoľvek;
ký d., kýho d-a kto, čo, koho, čo;
čert-diabol, čertadiabla bohviekto, ktoviečo, kdekto, kdečo, všelikto, všeličo: Vyhútali ešte i daň zo psov, daň od mäsa, za hájnika, čertadiabla, a vraj bude nám lepšie. (Tim.)

3. hovor. v niektorých spojeniach vyjadruje rozhorčenie al. kliatie: kýho d-a! čo, čože;
d. to vezmi, vzal;
do d-a
;

diabolský príd. m. charakteristický pre diabla;
zlý, zlomyseľný, krutý: d. smiech, úsmev;
d-á maska;
d. skutok, d. plán
;

diabolsky prísl.: d. sa škeriť;

diabolstvo, -a stred.

1. diabolské vlastnosti;

2. posadnutosť diablom: mať d. (Ráz.);

diablik, -a, mn. č. -ci/-ky muž. r. zdrob.

1. malý diabol;

2. fam. živé, veselé, neposedné, nezbedné, samopašné dieťa;

diabliček, -čka, mn. č. -čkovia muž. r. zdrob. expr. ;

diablisko, -a stred. i muž. r. zvel.

diabolizmus [vysl. dya-], -mu muž. r. odb. kult satana, satanizmus: Bola presvedčená o diabolizme Daniela Chlebíka. (Vaj.)

diachrónia [vysl. dyachrónya], -ie žen. r. sledovanie nejakého javu v jeho časovom priebehu, vývoji (op. synchrónia);

lingv. pozorovanie jazykových javov v ich vývoji;

diachronický i diachrónny príd. m.;

diachronicky i diachrónne prísl.

diadém [vysl. dya-], -u muž. r. drahokamami zdobená čelenka z drahého kovu, obyč. odznak kráľovskej moci: kráľovský d.;

pren. bás. ozdoba hlavy, najmä čela;
ozdoba vôbec: Vrkoč vinul sa okolo hlavy na spôsob diadému. (Vaj.);
krásy diadém (Hviezd.);
slávy diadém (Roy);

diadémový príd. m.

diafónia [vysl. dyafónya], -ie žen. r. hud.

1. nesúzvuk, neľubozvuk, disonancia;

2. primitívny viachlasný spev

diaforetikum [vysl. dya-], -ka stred. lek. prostriedok na potenie;

diaforetický príd. m.

diafragma [vysl. dya-], -y, -giem žen. r.

1. lek. bránica al. iná svalová priehrada v tele;

2. fyz. clonka v optických prístrojoch;

3. presiakavá priehrada medzi dvoma tekutinami pri dialýze

diafýza [vysl. dya-], -y žen. r. anat. stredná časť dlhých kostí medzi dvoma epifýzami

diagnostika [vysl. dya-], -y žen. r. lek. náuka o metódach zisťovania chorôb a o stanovení ich príznakov: diferenciálna d. rozlišovanie chorôb s rovnakými príznakmi;

diagnostický príd. m.: d. omyl;

diagnosticky prísl.;

diagnostik, -a, mn. č. -ci muž. r. odborník v diagnostike

diagnostikovať [vysl. dya-], -uje, -ujú nedok. i dok. lek. (čo) určovať, určiť chorobu: d. tuberkulózu, zápal pľúc

diagnóza [vysl. dya-], -y, -nóz žen. r. lek. zistenie, stanovenie choroby po vyšetrení pacienta: stanoviť, určiť, ustáliť d-u;

pren. poznanie, určenie príčin niektorého javu, chýb: Chceme podať dostatočnú diagnózu režisérizmu. (Karv.)

diagonála [vysl. dya-], -y, -nál žen. r. geom. uhlopriečka;

diagonálny príd. m.: d. obraz priečny, šikmý

diagram [vysl. dya-], -u muž. r. schematické, grafické znázornenie závislých veličín: d. plnenia plánu, vzrastu výroby;
bot. d. kvetu;

diagramový príd. m.

diakon [vysl. dya-], -a muž. r. cirk.

1. (u katolíkov) duchovná osoba s najnižším svätením;

2. (u evanjelikov) cirkevník starajúci sa o sociálne potreby cirkevného sboru;

diakonský príd. m.;

diakonstvo, -a stred. i diakonát, -u muž. r. najnižší stupeň kňazského svätenia

diakonia [vysl. dyakonya], -ie žen. r. zastar. kresťanské pomáhanie chudobným a chorým;

diakonický príd. m.

diakonisa [vysl. dyakonysa], -y, -nís i diakonka, -y, -niek žen. r. cirk. milosrdná sestra, ošetrovateľka slabých a chorých u evanjelikov

diakritický [vysl. dya-] príd. m.: gram. d-é znamienko rozlišovacie (napr. bodka nad písmenom, dĺžeň, mäkčeň, vokáň a pod.);
d. pravopis používajúci rozlišovacie znamienka

diaľ1, -le, -lí žen. r. bás. diaľka: nekonečná d. (Vaj.);
v diaľ hľadí (Hviezd.)

diaľ2 prísl. zastar. ďalej: Diaľ modlila sa, spievala a vďačnou dušou jasala. (Hviezd.)

diaľava, -y, -ľav žen. r. veľká diaľka: belasá, modrá, nekonečná, neznáma d.;
Hory černejú sa v diaľave.
(Krčm.) Zo žltobelasých diaľav vystupuje obrovská sfinga. (Urb.)

dialekt [vysl. dya-], -u muž. r. lingv. nárečie;

dialektický, novšie dialektový príd. m. nárečový: d. výraz, d-á výslovnosť;

dialekticky, novšie dialektove prísl.

dialektika [vysl. dyalektyka], -y žen. r.

1. filoz. veda o všeobecných zákonoch pohybu a vývinu prírody, ľudskej spoločnosti a myslenia;
marxistická d. vedecká metóda poznania vyvíjajúcich sa prírodných a spoločenských javov pomocou odhaľovania vnútorných protirečení a boja protikladov, vedúcich k zmenám od jednej kvality k druhej;
materialistická, idealistická d.;

2. vývin a boj protirečení v prírodných a spoločenských javoch: d. prírody, d. histórie;

dialektický príd. m.: d. proces, d-á metóda;
d. materializmus
svetonázor marxisticko-leninskej strany, vypracovaný Marxom a Engelsom a rozvitý ďalej Leninom;

dialekticky prísl.;

dialektik, -a, mn. č. -ci muž. r.

1. kto ovláda dialektickú metódu;
u starých Grékov dobrý rečník, debatér, diskutér;

2. prívrženec dialektickej filozofie v staroveku

dialektizmus [vysl. dya-], -mu muž. r. lingv. nárečový výraz, nárečové slovo

Naposledy hľadané výrazy

1. dia��ky v Slovníku slov. jazyka