Význam slova „žena” v Slovníku slovenského jazyka

žena, -y, žien žen. r.

1. dospelá osoba ženského pohlavia (obyč. vydatá): mladá, pekná, stará, slobodná, vydatá ž.;
mestská, dedinská ž.;
samodruhá ž.;
dozretá, zrelá ž. dospelá a dobre vyvinutá;
odkvitnutá ž. staršia, starnúca;
Peniaze sú dobré čítané a žena bitá. (porek.) divá ž. rozprávková bytosť, víla;
padlá ž. ktorá sa prehrešila proti mravnosti;
ž. z ulice, pouličná ž. prostitútka;
ľahká ž. nepevných mravných zásad, nemravná (zo sexuálnej stránky);

2. manželka: Jemu len toť prvá žena zomrela. (Taj.) Ja si vyberiem synovi ženu sama. (Tim.) Kto má mrcha ženu, netreba mu chrenu. (porek.);
pýtať si, brať si, vziať si, maž niekoho za ž-u;
mať dobrú, obetavú, vernú ž-u

● hovor. expr. držať sa ž-e za sukne (sukieň);
držať sa ž-y za sukňu;
držať sa ženinej sukne (ženiných sukieň) byť závislý od ženy v konaní, v rozhodovaní al. nejsť (nechodiť) nikam bez ženy

ženáč, -a muž. r. hovor. ženatý muž: Za chvíľu prešlo mnoho známych dolu cestou. Mládenci i ženáci. (Ondr.);
mladý ž. muž, ktorý sa nedávno oženil;
starý ž. dávno ženatý muž;

ženáčsky príd. m. zried. : V samom kúte ženáčskej polovice chórusa bol starý Hahn. (Bedn.)

ženantný príd. m. (franc.) kniž. zried. vzbudzujúci pocit hanby, trápny: Bolo by nám ženantné. (Stod.)

ženatý príd. m. majúci ženu, manželku (op. slobodný): ž. muž;
Ondrej Šimčisko, 43-ročný, ženatý, obyvateľ z Bukovca. (Ondr.)