Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Význam slova „ľúto” v Slovníku slovenského jazyka

ľúto vetná prísl. v neos. vetách je, bolo, bude, prišlo mi (ti, mu, jej, nám, vám, im) ľúto;

1. (koho, čoho, s neurč. i so spoj. že) mám (máš...) pocit ľútosti, zármutku, bolesti, žiaľu nad dakým al. z dačoho, mám (máš...) súcit s dakým;
ľutujem (ľutuješ...) dakoho, dačo: Vieš, Jano, prišlo mi ťa ľúto. (Urb.) Možno im aj ľúto bolo zbedačeného ľudu. (Fr. Kráľ) Bolo mu ľúto krásnej tkaniny. (Vaj.) Matke Žive ľúto bolo dívať sa na toľkú skazu. (Vlč.) Ľúto mu bolo odrazu, že nemal matku. (Ondr.) „Bude vám ľúto!“ zvolala. (Kuk.)

2. (so spoj. že i bez spoj. ) mrzí ma (ťa, ho...), trápi ma (ťa, ho...): Je mi ľúto, že zobudil chlapca. (Heč.) Bolo nám ľúto, ale na návštevy nezbývalo mnoho času. (Kuk.)

3. (za kým, za čím) je, bolo, bude mi (ti...) smutno, clivo, banujem (-eš...), cnie sa mi (ti...): Adam pri kare nemohol vydržať;
ľúto mu bolo za otcom.
(Jégé) Ej, za jedným mi len bude vždy ľúto, to nezabudnem nikdy! (Stod.)

ľúto, -ti žen. r.

1. súcit, poľutovanie, sústrasť: cítiť ľ. s úbožiakom, vzbudzovať ľ., pocitiť ľ. k dieťaťu, s ľ-ou dačo vyznať, nepozná ľ-i, má ľ. nad ľudským nešťastím, vykonať dačo z ľ-i, majte ľ.;
trestať bez ľ-i
bez zľutovania, nemilosrdne, kruto;
hospodár mal ľ. nad ňou zmiloval sa;

2. žiaľ, zármutok, bôľ, duševná bolesť: ľ. za materou;
ľ. nad stratou dobrého priateľa;
plakať od ľ-i
;
práv. účinná ľ.

ľútostiť, -í, -ia, rozk. -i/-sť nedok.

1. (nad kým, nad čím) prejavovať, pociťovať súcit, ľútosť s dakým, s dačím: ľ. nad úbožiakom, ľ. nad stratenou mladosťou;

2. (za kým, za čím) žialiť, banovať: ľ. za matkou, za domovom

ľútostivec, -vca muž. r. zried. kto prejavuje ľútosť, ľútostivý človek: Vysmial sa i ľútostivcom, keď ho prišli obkiadzať pietnosťou. (Gab.)

ľútostivý príd. m.

1. ľahko podliehajúci ľútosti, majúci súcit s niekým, súcitný: ľ. človek;
ľ-é srdce
;

2. prejavujúci, vyjadrujúci ľútosť, súcit: ľ. hlas, ľ. pohľad, ľ-é oko;

3. veľmi smutný, žalostný, budiaci ľútosť: ľ. plač, ľ-á slza;

ľútostivo prísl. s ľútosťou, smutne, žalostne: ľ. sa dívať, ľ. plakať;

ľútostivosť, -ti žen. r.

ľútostník, -a, muž. r. zastar. miestnosť na izolovanie odsúdeného väzňa: I na smrť odsúdeného nevešajú hneď, ale zavrú ho do ľútostníka. (Vaj.)

ľútostný príd. m. zried. ľútostivý: ľ-á žena;

ľútostne prísl.

ľutovať, -uje, -ujú nedok.

1. (koho) pociťovať súcit, útrpnosť s niekým trpiacim, slabým a pod.: Dievčatko veľmi ľutovalo starého otca aj starú mater, že sa tak museli trápiť každý na inom konci sveta. (Janč.)

2. (čo, zastar. i čoho; class="sc" /> so spoj. že i bezpredm. ) mať, pociťovať ľútosť, mrzieť sa pre niečo, želieť, banovať: ľ. svoj prečin;
ľutujem, že som ťa vyslobodil.
(Jégé) Ľutujem. Som svojou škodou veľmi citeľne potrestaný. (Jégé)

3. (čo) brať ohľad na dačo, šetriť: Neľutoval jemnú bravčovú kožu. (Pláv.);
neľutuje námahu, peniaze;

dok. k 2 oľutovať

Naposledy hľadané výrazy

1. ľúto v Slovníku slov. jazyka