Pravopis slova „apel” v slovenských pravopisných slovníkoch

apel -u L -i mn. č. -y muž. r. kniž. výzva, vyzvanie; odvolanie sa: mierový a.;
a. na disciplínu

apelácia -ie žen. r. apelovanie;

apelačný príd. m.: a. súd odvolací

apelatívny príd. m.: a-a slovná zásoba

apelatívum -va str. r. lingv. všeob. podst. meno, op. vlastné podst. meno;

apelovať nedok. kniž. obracať sa s výzvou, odvolávať sa: a. na rozum, na ľudí

apel ‑u L ‑i mn. č. ‑y muž. r.; apelový

apelácia ‑ie žen. r.; apelačný

apelatívum ‑va ‑tív str. r.; apelatívny

apelovať ‑uje ‑ujú nedok.

apel, -u, 6. p. -i, mn. č. -y muž. r.

1. odvolanie sa na niečo: a. na rozvahu, kolegialitu;

2. vyzvanie, výzva: bojový a.;

apelový príd. m.: lingv. a-á funkcia jazyka fungovanie jazyka ako prostriedku výzvy

apelácia, -ie žen. r. práv. odvolanie sa na vyššiu inštanciu: podať a-iu odvolať sa;

apelačný príd. m. odvolací: a. súd, a. senát

apelatívum, -va, -tív stred. gram. všeobecné podstatné meno;

apelatívny príd. m.

apelovať, -uje, -ujú dok. i nedok.

1. práv. (bezpredm. i proti čomu) podať apeláciu, odvolať sa na vyššiu inštanciu;

2. (na koho, na čo) obracať sa s prosbou, žiadosťou, výzvou na niekoho, dovolávať sa niečoho: a. na občanov, na umelcov, na vládu;
a. na cit, na svedomie