Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Pravopis slova „čo” v slovenských pravopisných slovníkoch

Krátky slovník slovenského jazyka

čo

I. čoho čomu čo o čom čím zám. opyt.

1. expr. i čože vyj. otázku vzťahujúcu sa na vec, zviera, jav, stav, množstvo, príčinu: čo je to? čo si želáte? čože si zas porobil? o čom to hovoríš? čím je tvoj otec? čo (na to) povieš? hovor. čo ty na to? čo sa dá robiť? nuž čo? (rečnícke otázky ) nedá sa nič robiť;
čo s ním? vyj. rozpaky, nerozhodnosť;
hovor.: tak čo? a čo ty? eliptické otázky;
čo? namiesto zdvorilej otázky prosím? čo si dal za to? koľko? čo ta budem zbytočne chodiť? čo sa smeješ? prečo? čo za (s A al. N ) aký: čo je to za človek(a)? aký je to človek? čo je zač? čo je to za poriadok?

2. expr.citový ukaz. význ.: čo ten má sily! čo sa naplakala!

3. uvádza vzťaž. vedľ. vetu predmetovú, podmetovú, príslov. (často súvzť. čo – to, čím tým): ukáž, čo vieš;
rob si, čo chceš;
čo sa vlečie, neutečie;
robí, čo mu sily stačia;
čím sa previnil, tým je potrestaný

4. obyč. hovor. vo vzťaž. funkcii zastupuje zám. ktorý, aký, koľký, kto (v spoj. s os. zám. v nepriamom páde): dom, čo v ňom bývam;
kniha, čo si mi požičal;
to je ten, čo ušiel

5. uvádza nepravé vzťaž. vety: nesplnil úlohu, čo nás prekvapilo

6. v spoj. so slovesom byť al. mať a inf. vyj. (ne)schopnosť realizovať dej: je, má z čoho platiť;
(ne)mali čo jesť

stoj čo stoj, čo by čo bolo za každých okolností

II. spoj. podraď. uvádza vetu

1. prípustkovú (často vo výrazoch čo aj, čo i, čo hneď, čo priam, čo ako), hoci, nech, i keď: urobím to, čo sa aj nahneváš;
odídem, čo ma hneď, priam vysmejú;
bol smutný, čo ako sa premáhal

2. časovú a) po výrazoch s význ. času: už je rok, čo zomrel;
odvtedy, čo sa vrátil b) vo výraze zatiaľ čo: zatiaľ čo si spal, prišli hostia;
v nepravých vzťaž. vetách vyj. odporovací vzťah: my sa usilujeme, zatiaľ čo vy stojíte c) vo výraze len čo: len čo prídem, dáme sa do roboty

3. spôsobovú: bili ho, čo sa len doňho zmestilo;
deti sú ticho, ani/ako čo by ich nebolo

4. zreteľovú: čo ja pamätám, takej zimy nebolo

5. príčinnú: celý sa triasol, čo sa tak bál

6. účelovú: dajte mi motúz, čo to poviažem

7. má význ. porovnávacej spoj. ako: uvládze toľko čo chlap

III. čast.

1. expr. i čože hovor. má význ. záporu (obyč. v opyt. al. zvol. vetách ): čo(že) ja viem? čo nás po ňom!

2. hovor. pobáda na súhlas, však, hej: dobrá robota, čo?

3. (s 3. st. príd. m. a prísl. ) vyj. najvyššiu mieru, hranicu: dosiahnuť čo najväčší výkon;
robiť čo najlepšie

4. vyj. opakovanie (pri podst. m. s význ. času): deň čo deň

5. čo len hoci, aspoň: povedz čo len vetu;
keby mi čo (i) len prsteň kúpil!

6. iba čo, len čo zdôrazňuje pripojený výraz: iba čo ma trápiš

čo-to zám. neurč. hovor.

1. niečo, voľačo; všeličo: dozvedela sa č. o ňom, treba č. kúpiť

2. trocha, málo, čosi: vedel č. po slovensky

čoby, expr. i čožeby čast. (obyč. v replike ) hovor. vyj. rázny zápor, odporovanie, popieranie; veru nie, kdežeby: č. som nerozumel;
to je náhoda – č. náhoda! plačeš? – ale č.

čochvíľa prísl.

1. o chvíľu, onedlho, čoskoro: č. bude noc, č. sa začne schôdzka

2. každú chvíľu, často: priatelia ma č. upozorňovali;
č. sa obzeral

čokoláda -y -lád žen. r.

1. potravinový výrobok z kakaa, cukru a tuku: mliečna, horká č., tablička č-y

2. mliečny nápoj z nej: hrnček č-y;

čokoládový príd. m.: č-é bonbóny, č-á vôňa;
č-á farba tmavohnedá ako čokoláda

Pravidlá slovenského pravopisu

čo spoj. i čast.

čo čoho čomu čo o čom čím zám.

čo-to zám.

čoby,čožeby čast.

čochvíľa prísl.

čokoláda ‑y ‑lád žen. r.; čokoládový; čokoládka ‑y ‑dok žen. r.

čokoľvek čohokoľvek zám.

Slovník slovenského jazyka (z r. 1959 – 1968)1

čo1, čoho, čomu, o čom, (s) čím zám.

1. opyt. pýtame sa ním na vec (jav, zviera), na zamestnanie, povolanie, postavenie al. na stav osoby: a) v spojení so slovesom: Čo takého vám povedal? (Kuk.) Čím si zaslúžila tieto muky? (Kuk.) A v čom pôjdeš na sobáš? (Kuk.) Po čom ho dáte? (Kuk.) za koľko korún, za akú sumu? Čím je váš muž? (Mih.) aké má zamestnanie?

čo za (so 4. al. 1. p.) aký, aká, aké: Pán boh vie, čo je to za sedliaka. (Ráz.) Čo za spôsob to boja? (Hviezd.) Čo za človeka zostúpi z ich kočiara? (Vaj.);
b) bez slovesa v platnosti prísudku: Čo na to tvoja manželka? (Jégé) čo na to povedala? A čo so ženami? (Taj.) urobíme;
Čo teraz? (Zúb.) urobiť;
Čo tvoja hlava? bolí ťa? Čo s tým? treba robiť;
A čo ty? čo robíš, ako sa máš? A vy čo? robíta, myslíte;
c) uvádza rečnícku otázku, niekedy vo forme zvolacej vety (v spojení so slovesom al. bez slovesa): Čo sa dá robiť! nič sa nedá robiť;
Čo koho do toho? nech sa o to nik nestará;
Čo mňa do ženských krámov? (Taj.) nestarám sa o ne;
Čo ťa po tom? nestaraj sa o to! Čo (tam) po ňom! netreba sa oň starať;
d) býva v platnosti mennej opytovacej vety po úplnej otázke: Var` ich (deti) poškrtím, keď sú, či čo? (Podj.) Ale čo bude s Evkou, ak je to pravda? Čo-čo? (Kuk.);
e) vo zvolacích vetách (obyč. s cit. hľa) má niekedy ukazovací význam: Tak hľa, čo som mu vykázala! (Tim.) Hľa, na čo stihne myslieť! (Kuk.) Hľa, čo sa stalo zo mňa! (Al.) A tu čo sa nestalo! (Janč.)

2. vzťaž. (často v súvzťažných dvojiciach čo ... to, to ... čo) uvádza vzťažné vety a) podmetové: Čo sa vlečie, neutečie. prísl. Prišlo mu na um, čo všetko sa medzi nimi stalo. (Kuk.) Čo je pravda, to je pravda (Jégé) potvrdenie nejakej skutočnosti;
naozaj je to pravda. Ale čo je mnoho, to je mnoho (Kuk.) to už je naozaj priveľa;
b) predmetové: Keď človek ani nevie, na čo má ruky hodiť. (Fr. Kráľ);
c) prísvlastkové (= ktorý): Niet takej pesničky, čo by konca nemala. prísl. Smelo vystúpil pred chorého kráľa, čo už bol len koža a kosť. (Dobš.) Ten, čo je na obraze, dokonal rukou katovou. (Kuk.)

čím hore, tým dolu (byť, obrátiť) naopak, naruby;

3. neurč. čokoľvek, hocičo: Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme. (J. Kráľ) Čo robia, to vravia, to vždy s tým cieľom, aby jedna druhú urazili. (Tim.)

buď čo buď nech sa stane čokoľvek, nech je akokoľvek;
stoj čo stoj za akýchkoľvek okolností, za každú cenu;
čo by čo bolo nech by bolo čokoľvek, nech by sa stalo čokoľvek;

4. neurč. niečo: nevie, kam čo položí;
nemá čo do úst vložiť;
nemá čím platiť

čo2 zám. prísl.

1. pre akú príčinu, z akého dôvodu, prečo, načo: Čo by ja ta chodil? (Kuk.) Čo sa budem darmo tárať pomedzi svet? (Kuk.) Tak ty sa tiež nemáš čo na uja spoliehať. (Kal.)

2. koľko, ako mnoho: Pozri, Janko, čo nás je a ešte sme ani nie všetci v chyži. (Tim.) Hej, nevedia, čo vystojí biedny človek. (Jégé) Čo som sa ťa naspomínala po nedeliach! (Zgur.)

3. pokiaľ, nakoľko: Bil, čo mu sila stačila. (Kuk.) Kričal, čo mu hrdlo stačilo. (Taj.)

čo3 čast.

I. neprízvučná

1. uvádza vety opyt., ktoré majú záporný zmysel (= či): Čo ona vedela, že päť rokov spraví toľký prevrat? (Kuk.) A čo som ja ty, čo sa i kométy ľakáš? (Ráz.) Čo ja viem? = neviem.

2. uvádza opytovacie vety vyjadrujúce počudovanie, údiv (= vari, azda, hádam): Čo už je neskoro?

3. pri 3. st. príd. a prísl. zosilňuje význam: čo najlepší, čo najlepšie;
aby účasť bola čo najhojnejšia
(Fr. Kráľ);
čo najúctivejšie požiadať (Letz)

čo nevidieť o chvíľu, hneď;

4. pri 2. st. príd. a vo výrazoch čo do, čo sa týka má funkciu vysvetľovaciu (= pokiaľ ide o): Niekoľkí, čo lepší kamaráti, bežali za ním na ulicu. (Kuk.) Potiahol do roboty čo chudobnejších. (Jes-á) Táto práca je tichá a skromná čo do osobnej náročnosti. (Tim.) Páru mi nebolo, čo sa smelosti týka. (Tim.)

5. s 1. al. so 4. p. podst. mien (obyč. opakovaným) vyjadruje pravidelné opakovanie (= každý): deň čo deň, týždeň čo týždeň, rok čo rok;
Čo deň, to nové bolesti.
(Hviezd.) Roky idú a čo jeden, to horší. (Taj.)

6. vo výraze iba čo má význam obmedzovací: Sám musel Jura prenášať, iba Mišo čo mu pomohol na nohy. (Kuk.) Vám z toho celkom nič nepríde, iba čo seba i jeho trápite. (Kuk.)

7. vo výraze čo len, čo i len zdôrazňuje malú mieru (= aspoň): I moje veno si premárnil, nie že by si mi čo len jeden diamant kúpil. (Tim.)

8. v eliptických vetách vyjadruje zľahčovanie, podceňovanie, ľahostajnosť: Čo šaty, aké boli, také sa nosili. (Kuk.)

9. zried. uvádza vety želacie vyjadrujúce mierny rozkaz (obyč. s podm. spôs.): Paľko, hádam čo by sme sa domov brali. (Tim.)

II. prízvučná

10. vyjadruje zápor, popieranie (= čoby): „Čo chvalabohu — čerta chvalabohu“ zvolal divo. (Kuk.) Krásne vajíčka — od husi, čo — od dromedára! (Žáry)

11. sprevádza výpoveď (obyč. vo forme otázky), ktorou sa na niekoho obraciame v živom rozhovore (= pravda, však, všakže): Súrno vám je, čo? (Tim.) Jedného ti málo, čo? (Kuk.) Tak čo, spravíme obchod? (Žáry)

12. v spojení a čo potom, a čo ešte zdôrazňuje nejaký výraz a stupňuje jeho význam (pri porovnaní): Vravia, že sa po mestách rýchle žije — a čo ešte u nás na dedine! (Podj.)

13. stojí samostatne a vyjadruje údiv al. prekvapenie: Čo? potiahol otázku Tomčík. (Hor.) Čo, zlodeji? (Žáry)

čo4 spoj. podraď., zried. i priraď.

1. uvádza prípustkové vety (s oznam. al. podm. spôs. slovesa) al. pripája výraz ako prípustku, obyč. v spojkových výrazoch čo i, čo aj, čo ako, čo aký, čo hneď, čo priam (= hoci, hoc, nech, keby aj): Pôjdem, čo kolenačky. (Kuk.) Prinúti gazdov hneď vyhrabať peniaze, čo spod zeme. (Al.) Nebola tma, čo sa i celkom zvečerilo. (Tim.) Pôjde už, čo ako bude. (Taj.) Vidíte, čo som aký, ale luhať neviem. (Šolt.) A čo by vás pánov bolo za tri svety, to ste Janíčkovi iba pod pol päty. (Botto) Ja si Magdu vezmem, aj čo by otec podedil milión. (Jil.) Ona (lichva) tiež rada grúne, čo priamtrochu strmé. (Kuk.) Nosí čierne, čo hneď otrhané nohavice. (Kuk.)

čo by čo bolo nech by bolo akokoľvek;

2. vo výraze zatiaľ čo uvádza vety odporovacie (= ale, kým): Predstavujú nám dedinu ako rajskú záhradu, zatiaľ čo mesto je vždy len peleš lotrovská. (Horov)

3. uvádza časové vety a) vo výrazoch len čo, zatiaľ čo, medzitým čo: Len čo si naň pomyslím, slzy sa mi tisnú do očí. (Fr. Kráľ) Zatiaľ čo Tomáš raňajkoval, otec ho poúčal. (Zúb.) Mojžík dá sa už teraz do uvažovania, medzitým čo chrúmanie statku ozýva sa celou konicou. (Tim.);
b) po výrazoch vyjadrujúcich časové určenie: Osem rokov od tých čias, čo takto stojí. (Kuk.) Tri roky minuli odvtedy, čo som vás mal šťastie okolo seba zhromaždiť. (Kal.) To sa jej prvý raz prihodilo, čo je vydatá. (Kuk.) Veď je tomu ani desať dní, čo bola mater s ním. (Jégé) dva týždne, čo vystali z našich hodín. (Al.) Prieky, hnevy boli medzi ľuďmi odjakživa, čo svet svetom stojí. (Tat.) I teraz, čo toto píšem, je okolo mňa. (Šolt.);
c) arch. býva namiesto spojky „kedykoľvek, hocikedy“: Nitra, milá Nitra, ty slovenská mati, čo pozriem na teba, musím zaplakati. (ľud. pieseň)

4. vo výrazoch ako čo by, ani čo by uvádza vetu spôsobovú porovnávaciu (= ako keby, akoby): To vyzeralo, ako čo by sme nejaké tajnosti pretriasali. (Jes.) Jedia, ani čo by ich bol najal. (Škult.)

5. uvádza vetu spôsobovú účinkovú (= až, že): Lomili ho, čo len tak práskalo. (Dobš.) Zoškrabať mrazivý kožuštek sklíčka len natoľko, čo jedno oko vykukne. (Ondr.)

hovor. čo strach veľmi;

6. zried. uvádza vetu spôsobovú (= takže): Ježibaba posadila k sebe svoju dcéru, čo kráľ o tom nevedel. (Dobš.)

7. uvádza vetu zreteľovú, vyjadrujúcu, že hlavná veta platí so zreteľom na nejakú okolnosť (= pokiaľ): Čo ja pamätám, takej zimy nebolo.

8. uvádza vetu príčinnú (= pretože, keďže): A všetky škvarky pred neho zhrnula, čo ho toľme chcela uctiť. (Kuk.)

9. uvádza vetu účelovú (= aby): Tetka, dajte nám retiazky, čo ich odvedieme! (Tim.)

10. zried. uvádza vetu podmetovú (s podm. spôs. slovesa): Bolo by najmúdrejšie, čo by sme sa nepotrhali. (Kuk.)

11. uvádza vložené vety vysvetľovacie: Prekvapila ho pravotanaoko nepatrná, a čo je hlavné, bez najmenšieho právneho a vecného základu. (Vaj.)

12. používa sa v hlavných vetách vo význame porovnávacej spoj. „ako“: Ani jeden mládenec v dedine nemal toho vzrastu, čo Paľko. (Kuk.) Upadol do tej istej choroby, čo rechtor. (Jes.) Vystúpil bych čo obranca. (Škult.)

čo5 cit. vyjadruje

1. zľahčovanie, podceňovanie, ľahostajnosť: Eh čo! — chlapec to vcicia do seba s mliekom materinským. (Kuk.)

2. popretie, odporovanie: Ale čo! Vy ste statočný. (Kuk.) Ešteže čo — pre voľáke prasčisko sa rozchádzať! (Taj.) Ba ešte čo! (Podj.) Ešte čo, veď mu toť starobné vyplácajú. (Žáry)

čo-to zám. neurč. niečo, voľačo: Bolo by mu ťažko, keby aspoň čo-to nenadštrkol. (Kuk.) Rozlúčia sa a v úchytku ešte čo-to dohovoria. (Pláv.)

coach [vysl. kouč], -a, mn. č. -ovia muž. r. (angl.) šport. technický poradca a vedúci mužstva

coachovať [vysl. koučovať], -uje, -ujú nedok. (angl.) šport. viesť mužstvo, najmä po technickej stránke

čoby, zosilnené čožeby čast. v odpovedi na otázku al. v rozhovore vyjadruje zápor, odporovanie, popieranie (= veru nie, kdeže by): Čoby beda — aká beda! (Kal.) Keď ma nikto nechce. — Čoby len nie! (Ráz.) A tí predošlí boli lepší? — Čoby boli. (Jes.) Čoby zďaleka. Dnes v noci zobudili sme sa na celkom blízke volanie. (Chrob.) „Čožeby!“ — odporuje Timotej. (Gab.)

čochvíľa prísl.

1. o krátky čas, o chvíľu, onedlho, čoskoro, skoro, hneď: Čochvíľa bude noc. (Urb.) Čochvíľa bude poludnie. (Laz.)

2. zried. každú chvíľu, veľmi často: Ako tovariš pozoroval, že sa čochvíľa ktosi z mäsiarskych robotníkov pri práci škaredo dorezal. (Tat.)

Naposledy hľadané výrazy

1. čo v pravopisných slovníkoch